Boh zlých trestá: Hlbšie vysvetlenie

Prinášame vám ucelený pohľad na tému Božieho trestu za zlé skutky, založený na biblických textoch a teologických úvahách. Cieľom je pochopiť, ako sa Božia spravodlivosť prejavuje v kontexte Jeho nekonečného milosrdenstva.

Michelangelov Posledný Súd zobrazuje Božiu spravodlivosť a milosrdenstvo.

Úvod

Každý poznáme, čo znamená mať zranenú dušu nespravodlivosťou, ktorej sa nám dostalo. Liekom je odpustenie. Odpustenie utišuje vnútro, zmenšuje napätie, upokojuje naše srdce. Aj keď vieme, že odpustenie prináša pokoj, predsa však nie je vôbec ľahké vydať sa na túto cestu. Pýtame sa: Aká je miera odpúšťania a kde nájdeme k nemu silu? Obraciame svoju pozornosť na Pána Ježiša. Chceme počuť jeho Božie slovo o odpúšťaní.

Odpustenie ako cesta k pokoju

Keď padneme na dno slabosti, Boh prichádza a povzbudzuje nás, aby sme prosili o odpustenie. Je to Boh, ktorý vo svojom nekonečnom milosrdenstve vzbudzuje v nás túžbu po odpustení. Len odpustenie, prijaté a poskytnuté, otvára cestu k pokoju.

Už v Starom Zákone nachádzame viacero postojov odpustenia: Mojžiš, ktorý odpúšťa spurnému a šomrajúcemu ľudu (Ex 16; 32,11-14; atď.); Dávid, ktorý odpúšťa Šaulovi, ktorý ho prenasleduje (1Sam 24 a 26); žalmista prenasledovaný a trápený, ktorý sa odovzdáva do Božieho milosrdenstva (Ž 7; 16 (17), atď.); prorok Izaiáš píše o trpiacom sluhovi, ktorý nemá v srdci túžbu po pomste (Iz 53,7-8); v sapienciálnych knihách nachádzame viaceré výzvy k odpúšťaniu, napr. “Mám odpustiť až sedem ráz?” Rabíni učili, že Pán Boh odpúšťa iba dva razy a na tretí raz trestá. Peter ide ďalej za túto rabínsku náuku, ale Pán Ježiš vo svojej odpovedi prekonáva akúkoľvek ľudskú mieru.

Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi

Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi nachádzame iba v evanjeliu svätého Matúša a nachádza sa medzi dvomi vyjadreniami Pána Ježiša o odpustení. Prvé vyjadrenie sa vzťahuje na mieru odpúšťania (v. 22) a druhé vyjadruje výstrahu pred neodpustením (v. Pán Ježiš svoju odpoveď vysvetľuje podobenstvom. Hovorí o kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Vyúčtovanie kráľa alebo pána so svojimi sluhami sa v evanjeliách niekoľko razy opakuje.

Pri vyúčtovaní kráľa v našom podobenstve sa dozvedáme o dlžníkovi, ktorý mal veľmi veľký dlh desiatich tisícov talentov. V texte podobenstva nenachádzame spresnený materiál, z ktorého by boli tieto talenty. Talent bol totiž mierkou váhy, mal okolo 40 kilogramov. Ak by išlo o zlato, dostali by sme sa k dlhu štyristotisíc kilogramov zlata1, ak zoberieme 42 eur za gram, tak ide o sumu viac ako 16,5 miliardy eur.1 Aj jeden talent predstavoval veľkú sumu peňazí, lebo bol hodnotený ako suma, ktorá sa dala zarobiť za 6 až 10 tisíc pracovných dní.

Nasleduje druhá časť podobenstva. Omilostený sluha stretol spolusluhu. Vo Svätom písme Starého zákona, keď sa píše o odpustení dlhov z príležitosti Jubilejného roka, píše sa o odpustení úplnom a vzájomnom. Sluha stretol svojho kolegu, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Následne sa dozvedáme, že dlžník padol k nohám svojmu veriteľovi a prosil ho. Táto situácia sa podobá na predošlú, keď prvý sluha prosil kráľa o trpezlivosť, rozdiel je však v tom, že tu nasleduje odmietnutie prosby a odovzdanie dlžníka do väzenia, kým nezaplatí svoj dlh.

Dostávame sa k tretej časti podobenstva, ktorá opisuje reakciu ostatných, ktorí sa dozvedeli, čo sa stalo. Ostatní sluhovia sa zarmútili. Boli nešťastní a rozrušení. Na jednej strane obdivovali svojho kráľa, boli mu vďační za jeho milosrdenstvo, videli v tom príklad pre svoj život. Do deja vtedy znova vstupuje kráľ. Zavolal si nemilosrdného človeka k sebe a oslovil ho: Zlý sluha. Kráľ bol presvedčený, že jeho postoje milosrdenstva budú nasledovať aj jeho sluhovia. Keď sa tak nestalo, otvorene vyslovuje posudok o sluhovi, ktorý tak nekonal a označil ho za zlého a pokračoval: „nemal si aj ty odpustiť?” Medzi kráľom a jeho sluhami musí byť súzvuk, sluhovia musia byť milosrdní ako je milosrdný ich kráľ. Boh je jediným skutočným vzorom pre človeka, lebo človek bol stvorený na Boží obraz a podobu.

V závere nasleduje dôležité stanovisko z úst Pána Ježiša: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ Ak sú ľudia k sebe nemilosrdní, nebeský Otec je tiež takto prinútený potrestať zlých sluhov, ktorí sa mu nesnažia podobať. V evanjeliu nachádzame takto zahrnuté vysvetlenie, že ľudské odpustenie je v konečnom dôsledku odpoveďou na Božie odpustenie.

Božia spravodlivosť vs. Božia milosť

Hovorí sa, že Boh je láska, že je milostivý, ale že je aj spravodlivý. A zväčša sa tou božou spravodlivosťou myslí, že nenechá hriechy a previnenia nepotrestané. V tomto kontexte sme potom schopní tvrdiť, že ak niekto neprijme Božiu lásku správnym spôsobom, bude za to potrestaný. Väčným utrpením samozrejme. Ale je naozaj toto Božia spravodlivosť? Dnes sa rozprávame o tom, že to ide aj inak. Božia spravodlivosť nemusí znamenať, že Boh zlé trestá, ale napravuje.

Takáto trestajúca spravodlivosť je dualistický systém odmien a trestov, dobrých ľudí a zlých ľudí, a egu dáva dokonalý zmysel. Volajme to ekonómia zásluh alebo „meritokracia“. Samotné počítanie hriechov a vedenie záznamov nie sú evanjeliovým prístupom. Naše najlepšie ja chce vzťahy obnoviť a nie obviňovať alebo trestať. Toto je „ekonomika milosti“. To, čo ľudstvo skutočne potrebuje, je úprimné odhalenie pravdy a prebratie zodpovednosťi za to, čo sa stalo. Len tak sa môžu ľudia dôstojne posunúť ďalej. Bolesť má byť pomenovaná a vypočutá. Nezmizne sama od seba.

Ako každý dobrý terapeut vie, nemôžeme liečiť niečo čo si nepriznáme. To, čo si vedome nepriznáme, nás zostane ovládať zvnútra, bude to hnisať a ničiť nás a aj ľudí okolo nás. V Tomášovom evanjeliu Ježiš učí: „Ak prinesieš to, čo je v tebe, zachráni ťa to. Iba vzájomné ospravedlnenie, uzdravenie a odpustenie sú perspektívy, ktoré ponúkajú ľudstvu udržateľnú budúcnosť. Inak sme ovládaní minulosťou, individuálne aj skupinovo. Všetci sa musíme ospravedlniť a všetci musíme odpustiť, inak sa tento ľudský projekt zničí.

Kľúč k uzdraveniu

Kľúč k uzdraveniu nášho tela, emócií, a hlavne našej duše je odpustenie Pánu Bohu, druhému človeku a sebe samému. Pánu Bohu je však ťažké odpustiť, lebo nám neurobil nič zlé. Hoci hovoríme Pánu Bohu: odpúšťam, v podstate ide o to, aby sme ho prosili o odpustenie za obvinenia za všetky nešťastia a neúspechy v našom živote.

Keby sme začali analyzovať všetky druhy utrpenia a jeho dôsledky, pochopili by sme, že veľa utrpenia a nešťastí je účinkom našich vlastných hriechov alebo hriechov druhých ľudí, našich zlých rozhodnutí a ich následkov, ktoré zasiahli nás, naše manželstvo, našu rodinu, náš národ. Môže Boh za to, že niekto zomrel pri nehode, keď šiel autom alebo na motorke, či je to skôr dôsledok zanedbania človeka, jeho vystatovania sa alebo obyčajnej opitosti? To človek urobil niečo zlé, človek sklamal a nie Boh, ktorý je sama láska a milosrdenstvo, ktorý nás chce zachrániť od každého útlaku, uzdraviť a oslobodiť od všetkých trestov, ktoré si sami spôsobujeme v dôsledku našich hriechov. Ak naozaj chceme vedieť, ako Boh „trestá“, najlepšie to ukazuje kríž.

Jóbov príbeh nám ukazuje, aké dôležité je zamyslieť sa, hlavne pri svätej spovedi, či sme sa niekedy nedopustili strašného hriechu obviňovania a preklínania Boha, keď sme tvrdili, že je pôvodcom všetkých nešťastí v našom živote. Je to dobrá príležitosť, aby sme si položili otázku, či v srdci nenosíme vzburu, výčitky a ľútosť voči nemu. Chodíme na sväté omše, modlíme sa každý deň, ale ako často v srdci nosíme žiaľ, bolesť a výčitky voči Bohu za to, že náš život nie je taký, aký sme si vysnívali, a že Boh je za to zodpovedný. Ako často obviňujeme Boha a v hĺbke srdca hovoríme: „Ak si ma stvoril z lásky, ak ma miluješ, prečo nič nerobíš, prečo je to tak, ako to je, prečo sa stalo nešťastie, prečo si to dopustil, veď si všemohúci.“ Ani si nevieme predstaviť, ako strašne sme takýmito obvineniami ublížili Pánu Bohu. Trháme mu srdce na kusy, keď ho obviňujeme za všetky nešťastia, ktoré nás v živote postihli.

Napríklad: “Čím ste sa previnili, že vás Boh takto potrestal? Čím ste si toto zaslúžili?”Spýtal sa ktosi, keď mi zomrel muž a moji dvaja malí chlapci ostali bez otca. No otrasená som bola aj vtedy, keď malo prísť povzbudenie. Buď som spravila niečo naozaj zlé a ohavné, keď prišiel trest. Alebo ma malo postretnúť veľké požehnanie. Len na ceste za ním bolo treba pochovať muža, ktorý nemal miesto v tom na mieru šitom pláne pre mňa. A to mi prišlo v tom akútnom smútení pomerne kruté.

Peklo a Božia spravodlivosť

Rôzne varianty presvedčenia, že pekelné tresty sa nedajú zosúladiť s Božím milosrdenstvom a láskou kolujú medzi katolíkmi dlho. Ale všetci sa mýlia. V prvom rade je neomylná dogma, že v Pekle sú nielen démoni, ale aj mnohí muži a ženy. V 4. kapitole koncil upresňuje:V týchto slovách je naznačené ospravodlivenie hriešneho človeka. Podľa toho je ono prevedením zo stavu, v ktorom sa človek rodí ako syn prvého Adama, do stavu milosti a „adoptívneho synovstva“ (Rim 8,15) skrze druhého Adama, Ježiša Krista, nášho Pána. Toto prenesenie nie je podľa ohlasovania evanjelia možné bez kúpeľa znovuzrodenia alebo bez túžby po ňom podľa slov Písma: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Jn 3,5)

Prečo nie je práve zmysluplné myslieť si, že Peklo nakoniec bude prázdne? Svätý Augustín povedal: „Sú dve veci, ktoré zabíjajú dušu: zúfalstvo a falošná nádej.“3 Tu sa Augustín dotýka toho, čo povedal Pán:Preto vám hovorím: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí. Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku ani v budúcom. (Mt 12,31-32)

Druhá vec je, že univerzálna spása pre každého, kajúceho hriešnika i zatvrdnutého lotra je výsmechom Božej spravodlivosti. Boh ponúka spásu naozaj každému, aj tomu najväčšiemu a najodpornejšiemu hriešnikovi, ale len ak hriech zanechá, oľutuje a vykoná primerané pokánie. Ak bude však spasený každý, bez ohľadu na to, či s hriechom skoncoval a kajal sa, alebo v hriechu tvrdošijne zotrvával a zomrel, potom neexistuje žiadna spravodlivosť v posmrtnom živote.

Ak je však každý spasený bez ohľadu na jeho vieru, morálku alebo životný štýl, potom načo Ježiš prišiel a zomrel? Ježišova smrť je v takom prípade zbytočná a Ježišove dôrazné napomínanie, aby sme sa odvrátili od hriechu a kajali sú len plané reči. Načo by sme to robili? Nebolo by príjemnejšie klamať, kradnúť, smilniť či aj vraždiť, ak by nám to prinieslo tu na zemi nejakú rozkoš a potom hladko prejsť zo sveta pozemského blaha do sveta blaha nebeského?

Zlo Boh nechce, ale dovoľuje. Je veľmi dôležité to rozlišovať, keďže niektoré fatalistické náboženstvá ako islam to nerobia. Každé požehnanie a dobro v našom živote je Božou pozitívnou vôľou. Každé zlo, ktoré vstúpi do nášho života, je Božia permisívna vôľa, alebo ako naši prarodičia hovorili, Božie dopustenie. Ale obe spadajú pod Božiu zvrchovanosť.

Učiteľ Cirkvi sv. Alfonz z Liguori hovorí: „Všeobecný názor je, že väčšia časť zomrelých dospelých je zatratená.“ Potvrdzuje to iný učiteľ Cirkvi, sv. Augustín: „Je isté, že len málo ľudí je zachránených.“

Posledné udalosti v živote katolíckej Cirkvi však naznačujú, že rozumné presvedčenie, že široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú (Mt 7,13) už nemá u mnohých biskupov a kňazov miesto a nahradila ho bláznivá nádej, že Peklo nakoniec bude prázdne.

Svätá brána a rok milosrdenstva

Keď prejde s vierou a dôverou v Boha človek cez Svätú bránu, určite to nezostane bez duchovného úžitku. Treba však jednoznačne povedať, že samotný prechod cez Svätú bránu nikoho neoprávňuje ísť na sv. prijímanie. Ku prijatiu Eucharistie sa vyžaduje život zhodujúci sa s vôľou Božou a stav života v milosti posväcujúcej. Ak človek žije v neregulárnom stave, čiže nežije podľa Božích prikázaní, napr. v neplatnom manželstve, potom nemôže prijímať Eucharistiu.

Milosrdenstvo nemôže byť bez spravodlivosti. O tom svedčí celé Písmo sväté. Keby bol Boh len spravodlivý, Adam by hneď po hriechu zomrel a upadol do večného zatratenia. Keďže Boh je nekonečne milosrdný, Adam hneď po hriechu nezomrel, Boh mu dal možnosť robiť pokánie a naprávať svoje previnenie. Pán Boh je však aj spravodlivý, preto po Adamovom hriechu hneď začal platiť zákon smrti. Keby bol Boh len spravodlivý, každý z nás by po prvom ťažkom hriechu umieral a bol by synom večného zatratenia.

Poznáme mnohoraké skutky milosrdenstva. Jeden z najdôležitejších skutkov milosrdenstva je ochota odpúšťať. To najhoršie je, ak žijeme v nepriateľstve, v nenávisti, vo vojne a to dokonca s tými najbližšími v rodine v susedstve, či na pracovisku. Potrebujeme nastoliť pokoj. Pravý pokoj je jedným z najcennejších pokladov. Ten sa dosahuje zmierením. Nepriateľstvo vzniká, že niekto krivdil a niekto je ukrivdený. Zmierenie nastane vtedy, ak ten kto krivdil robí pokánie a ukrivdený odpovedá odpustením. Pokánie je výzva k zmiereniu a odpustenie je odpoveď na túto výzvu. To isté platí aj vo vzťahu k Bohu. Ak človek nerešpektuje Božie prikázania a porušuje ich, potom sa previňuje a dopúšťa sa hriechu. Božia spravodlivosť vyžaduje trest, ale Božie milosrdenstvo ponúka odpustenie, avšak vyžaduje nápravu života. Náprava spočíva v tom, že sa človek zrieka hriešneho spôsobu života a začne žiť v súlade s Božím poriadkom.

Ak však niekto pre vážne príčiny nemôže usporiadať svoj životný stav ihneď a uviesť ho do súladu s Božími prikázaniami, potom prechod Svätou bránou je nielen rozhodnutím, ale aj úprimnou prosbou, aby dotyčný dosiahol milosť a silu tieto neregulárne vzťahy usporiadať tak, aby boli v súlade s Božím poriadkom.

Prečo nás postihuje zlo?

Aj preto si ľudia berú na pomoc najrôznejšie vysvetlenia. Napríklad tvrdia, že utrpenie dáva Boh ľuďom za trest alebo ako skúšku. Takéto predstavy však vedú k záveru, že pôvodcom zla je Boh - a časom môžu otriasť aj tou najpevnejšou vierou.

Židovstvo - a s ním aj kresťanstvo - rozpráva príbeh zla od chvíle, keď sa začal odvíjať medzi anjelmi. Do tohto sveta Boh stvoril človeka. Stvoril ho ako slobodnú bytosť, pretože chcel, aby sa sám rozhodol, či svojho stvoriteľa prijme. Zo začiatku bol raj pokojným miestom pre život a medzi Bohom a človekom bol hlboký vzťah. No diabol tento vzťah človeku závidel a chcel ho narušiť. Opäť zohrala úlohu pýcha: diabol človeku sľúbil, že bude Bohom, a človek mu uveril. Diabol človeka naviedol na hriech, ktorý do jeho života priniesol zlo, bolesť, utrpenie a smrť. Navyše, od tohto okamihu sa človeka boj medzi dobrom a zlom začal bytostne dotýkať.

Podľa amerického kňaza a spisovateľa Henriho Nouwena sa ten najväčší boj odohráva o ľudské srdce. Boh síce do neho vložil túžbu po dobre, ale túto túžbu treba neustále potvrdzovať. A práve keď si človek vyberá medzi dobrom a zlom, rozhoduje sa, čím si naplní srdce.

Ak príde zlo, treba rozlišovať, čo je jeho príčinou a aké posolstvo nesie. Najväčší podiel na zle má diabol a človek, ktorý sa často stáva nástrojom zla v diablových rukách. Potom je tu ešte zlo, ktorého príčinou je svet, ktorý ešte nie je zavŕšený, a teda dokonalý, čo vedie k prírodným katastrofám - tie však môže spôsobiť aj človek, keď naruší rovnováhu v prírode.

Podľa francúzskeho filozofa Paula Ricoeura je trestom za hriech práve hriech sám. Čo môže byť väčší trest, než to, že hriech vylučuje človeka zo spoločenstva s Bohom? Boh nás nemusí trestať, trestáme sa sami, keď nevieme narábať so svojou slobodou. To neznamená, že hriech nemôže spôsobiť ďalšie zlo. Ak niekto poškodzuje svoje zdravie tým, že žije zlým životným štýlom, tak to prinesie ďalšie zlo v podobe ochorenia, ktoré si tým spôsobí.

V takých prípadoch nám už asi neostáva nič iné, než prijať nepochopiteľnosť a tajomstvo, ktoré obklopuje časť zla a utrpenia.

Zlo má množstvo tvárí a podôb. Nemôžeme dúfať, že tento svet bude dokonalý a spravodlivý, ale môžeme veriť, že zlo neunikne spravodlivosti a že Boh vyváži zlo dobrom.

tags: #boh #zlych #tresta