Filozofia stredoveku: Trojjediný Boh

V stredoveku bola filozofia úzko spätá s náboženstvom, najmä s kresťanstvom. Jednou z kľúčových doktrín tohto obdobia bola náuka o Trojjedinom Bohu - Otcovi, Synovi a Duchu Svätom. Táto náuka sa vyvíjala postupne a bola predmetom mnohých diskusií a interpretácií. V tomto článku sa pozrieme na vývoj tejto dogmy, najmä v kontexte myslenia Tertuliána a ďalších cirkevných otcov.

Symbol Trojice

Tertulián a jeho paradoxy

Tertulián bol azda najznámejší svojimi paradoxnými, čiže zdanlivo odporujúcimi si výrokmi. U Tertuliána nie sú paradoxy len v jeho výrokoch. Hoci mal v úmysle svojimi spismi obhajovať pravdu a podporovať rýdzosť cirkvi a jej náuk, v skutočnosti prekrútil pravé učenie. Tertulián žil a písal v druhom a treťom storočí, a je zaujímavé,že ešte ani v treťom storočí nikto neveril v trojicu v zmysle dnešnej definície! Tento fakt potvrdzujú aj mnohé encyklopédie a odborné diela.

Esej pod názvom Adversus Praxeam (Proti Praxeasovi) začal Tertulián slovami: „Diabol využíval rôzne spôsoby, aby sa protivil pravde a odporoval jej. Niekedy sa snažil zničiť pravdu tak, že ju obhajoval.“ Nevie sa, kto bol Praxeas z tejto eseje, ale Tertulián spochybnil jeho učenie o Bohu a Kristovi. Jednou z hlavných sporných otázok medzi takzvanými kresťanmi tých čias bol vzťah medzi Bohom a Kristom. Pre niektorých z nich - zvlášť pre tých, ktorí mali grécky pôvod - bolo ťažké zladiť vieru v jedného Boha s úlohou Ježiša ako Záchrancu a Vykupiteľa. Praxeas sa pokúšal vyriešiť ich dilemu učením, že Ježiš bol len iným prejavom Otca a že medzi Otcom a Synom nie je žiaden rozdiel. Tertulián ukázal, že v Písme sa Otec jasne odlišuje od Syna.

Pomocou citátov z Hebrejských Písiem, napríklad Žalmu 8:5, ukázal, ako sa v Biblii opisuje „podriadenosť“ Syna. „Teda Otec je odlišný od Syna, lebo je väčší než Syn,“ uzavrel Tertulián. Tertulián považoval Syna za podriadeného Otcovi. No v snahe potlačiť modalizmus išiel „nad to, čo je napísané“. (1. Korinťanom 4:6) V mylnom úsilí dokázať božstvo Ježiša pomocou ďalšej teórie vymyslel vzorec „jedna podstata v troch osobách“. Pomocou tejto predstavy sa pokúšal ukázať, že Boh, jeho Syn a svätý duch sú tri odlišné osoby, ktoré existujú v jednej božskej podstate. Aj napriek tomu však treba povedať, že Tertulián neveril v?trojicu, kde sú si všetky osoby navzájom rovné a rovnako večné, ako verí väčšina cirkví dnes, pretože bol subordinacianista.

Tertuliánove názory na Syna

V?spise Adversus Hermogenes, ktoré nie je ešte natoľko ovplyvnené montanizmom v 18. kapitole napísal: „Nemali by sme sa domnievať, že existuje nejaká iná bytosť okrem samotného Boha, ktorá je nesplodená a nestvorená...“ Z?toho môžeme vidieť značný rozdiel medzi samotným Bohom a?jeho Synom, ktorý mal počiatok. Hermogenovi ďalej napísal: „Ako by mohlo byť niečo okrem Otca staršie a?z?toho dôvodu vznešenejšie ako Boží Syn, jednosplodené a?prvé splodené Božie Slovo?“ Z?Tertuliánovej otázky jednoznačne vyplýva, že Otec je starší, ako Syn a?Syn je prvou bytosťou, ktorá sa zrodila.

Ďalšou vetou potom vyjadril, čo z?toho vyplýva: „Ten, čo nepotrebuje tvorcu (Boh Otec), aby začal jestvovať, bude mať omnoho výsostnejšie postavenie ako ten, čo mal pôvodcu svojho bytia (Boží Syn)(Adv. Herm. 18. kap.).“ Vysvetlenie k?tomuto citátu je veľmi jednoduché, Boh Otec je pôvodca Synovej existencie. Veď Tertulián veril, že bol čas, kedy Syn Boží nebol: „Od toho času, keď začali existovať také veci, cez ktoré pôsobila sila Pána, Boh sa stal prístupnosťou tejto sily Pánom a?aj podľa toho dostal meno. Pretože Boh, je týmto spôsobom Otcom a?je tiež sudcom. Ale Boh nebol vždy Otcom a?sudcom iba na základe toho, že bol vždy Bohom. Lebo nemohol byť Otcom pred tým, ako bol Syn, ani sudcom pred tým, ako bol hriech. Bola ale doba, kedy s?ním neexistoval ani hriech ani Syn“(Adv. Hermogenes 3.

Aj v?liste proti Praxeovi to veľmi jasne vyjadril: „Pred všetkými vecami Boh bol sám, on sám, jeho vlastný svet a?umiestnenie a?všetko - sám, pretože nebolo ničoho vonkajšieho okrem neho“(Adv. Praxean 4. Ako sa teda Tertuliánovi podarilo vymyslieť teóriu o „jednej podstate v troch osobách“? Odpoveď nachádzame v ďalšom paradoxe týkajúcom sa tohto muža - v jeho pohľade na filozofiu. Tertulián označil filozofiu za „‚náuky‘ ľudí a ‚démonov‘“.

Otvorene kritizoval zvyk potvrdzovať kresťanské pravdy filozofiou. Uviedol: „Preč so všetkými snahami vytvoriť prekrútené kresťanstvo zo zmesi stoicizmu, platonizmu a dialektiky.“ A predsa sám vo veľkej miere využíval svetskú filozofiu, keď bola v súlade s jeho predstavami. V jednom diele sa píše: „Trinitárska teológia potrebovala na svoj vývoj a vyjadrenie pomoc helenistických predstáv a kategórií.“ A v knihe The Theology of Tertullian (Tertuliánova teológia) sa uvádza: Tertulián obviňoval iných z toho, že ničia pravdu, keď sa ju pokúšajú obhajovať. Iróniou však je, že miešaním biblickej pravdy inšpirovanej Bohom s ľudskou filozofiou sa chytil do rovnakej pasce. Berme si preto k srdcu biblické varovanie pred tým, že by sme ‚venovali pozornosť zvádzajúcim inšpirovaným výrokom a náukám démonov‘. - 1.

V diele The Encyclop?dia Britannica sa píše: „V Novom zákone sa neobjavuje ani slovo Trojica, ani jasne formulovaná náuka o nej a ani Ježiš a jeho nasledovníci nemali v úmysle protirečiť šeme [hebrejskej modlitbe] Starého zákona: ‚Počúvaj, ó Izrael: Pán, náš Boh, je jeden Pán.‘ (Deut.

Ďalší cirkevní otcovia a Trojica

No taktiež nemožno povedať, že všetko je jeho učení je zlé. Pravda o Trojjedinosti Boha bola známou už dávno pred narodením Tertuliána. Táto viera prešla od apoštolov k ich nástupcom. Túto pravdu zreteľne zjavuje Sv.Ignác Antiochijsky - biskup a mučeník - vo svojich listoch, konkrétne v liste Efezanom. Kde píše: " Ježiš Kristus, náš nerozlučiteľný život, je myšlienkou Otcovou, ako aj biskupi po svetových končinách rozostavení sú v myšlienke Ježiša Krista... Kristus, náš Pán a jediný lekár i telesný i duchovný, zrodený i nezrodený, Boh jestvujúci v tele, v smrti večný život, aj z Márie, aj z Boha, najprv podrobený utrpeniu a potom utrpeniu nepodrobený... Sv.Ignác Antiochijsky žil začiatkom 2.storočia a bol žiakom Sv.Petra! Za vlády cisára Trajána /98-117/, okolo r. Tak isto možno spomenúť Athenagorosa, ktorý žil začiatkom 2.storočia v Aténach. Ten píše: "Dostatočne som teda dokázal, že nie sme bezbožníci, keď hlásame jedného, nezrodeného a večného Boha, ktorý je neviditeľný a nepodlieha utrpeniu, ktorého nemožno uchopiť ani pochopiť, ktorého poznávame len mysľou a rozumom, ktorý je obklopený svetlom, krásou, duchom a nevýslovnou mocou, a ktorý konečne všetko stvoril, ozdobil svojím slovom a všetko udržuje...

A napokon možno argumentovať samotným listom Pápeža Dionýza biskupovi Dionýzovi z Alexandrie. Dionýz, biskup v Alexandrii, okolo polovice tretieho storočia, bojoval predovšetkým proti bludu sabelianizmu, ktorý pre prísnosť viery v jedného Boha zdegradoval trojosobovosť Boha na holý trojnásobný spôsob prejavenia sa Boha. V polemike s týmto bludom Dionýz kládol príliš velký dôraz na skutočné odlišnosti medzi Božskými Osobami, a tak mu jeho protivníci vyčítali vieru v troch Bohov. Sporná otázka bola predložená pápežovi Dionýzovi v Ríme a dala podnet na vydanie prvého významného rozhodnutia cirkevného magistéria o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Proti Sabeliovi zdôrazňuje kutočnosť troch Božských. Osôb, no práve tak rozhodne zavrhuje akúkoľvek vieru v troch Bohov a učí so všetkou jasnosťou práve božstvo Krista. V liste sa píše " Je však namieste vysloviť sa teraz aj proti tým, ktorí najvznešenejšie vieroučné hlásanie Božej Cirkvi, totiž (božskú) monarchiu delia a priam trhajú na akési tri sily, oddelené bytosti a na tri bož­stvá, a tak ju rozkladajú. Počul som totiž, že sú u vás niektorí hlá­satelia a učitelia Božieho slova, ktorí zastávajú tieto názory. Tí sa vzhľadom na názory Sabelia nachádzajú takpovediac na opačnej strane. Ten sa totiž rúha, keď hovorí, že Otec je Synom a naopak. Tí však hlásajú v určitom zmysle troch Bohov, keď svätú Jednotu rozdeľujú na tri rozličné, od seba úplne oddelené bytosti (hypostaseis). teda musí Božská Trojica naprosto zbiehať a rezumovať do jedné­ ho určitého vrcholu, t. j. do všemohúceho Boha všetkých vecí. A preto učenie nerozumného Mamona, ktorý božskú monarchiu trhá a delí na tri princípy, je diabolským učením, nie však učením pravých Kristových učeníkov alebo tých, ktorí v učení Vykupiteľovom nachádzajú potešenie.

Uvedenie Pánovej Cirkvi do "plnej pravdy" sa nemohlo udiať a ani sa neudialo z jedného dňa na druhý, či z momentu na moment. Všetko má určený čas, tak ako sa píše v knihe Kazateľ "Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom". A preto, tak ani Cirkev nebola uvedená do "plnosti pravdy" v jednom momente. Veď aj o Ježišovi Kristovi sa píše, že sa "vzmáhal a rástol". Sám Kristus o tom povedal "A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky -Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Ježiš nehovorí, že pošle Ducha Svätého, ktorí ich vovedie hneď do plnej pravdy a potom odíde. Ale namiesto toho hovorí "a bude vo vás". Toto "vyúčanie" plnej pravdy sa nemohlo a ani sa neudialo naraz. Dôkazom toho je aj Apoštolský koncil. "Tu prišli niektorí z Judey a poúčali bratov: "Ak sa nedáte obrezať podľa Mojžišovho predpisu, nemôžete byť spasení. Ako sa mohli dostať do sporu a dokonca do nie malej hádky, ak všetci boli vyučení v jednej pravde a prijali toho istého Ducha? A znova nastala tá istá situácia, pre ktorú boli Pavol a Barnabáš poslaní do Jeruzalema. Lebo sa píše "A keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal im: "Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili. A sám Peter hovorí, že pohania prijali Ducha Svätého, tak ako oni. Ako sa teda mohli dostať do sporu a do hádky, tí, ktorí boli podľa teba už uvedení do plnej pravdy, lebo prijali Ducha Svätého, ktorý ich v plnej pravde už vyučil? Toto jasne dokazuje, že Duch Svätý sa podieľa spolu s Učiteľským úradom Cirkvi na vyučovaní a sám Duch Svätý Cirkev vyučuje až do plnosti pravdy.

Čiže Ježiš Kristus hovorí, že bol u Otca, že "Z" neho vyšiel a "OD" neho prichádza. "Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet". Čiže Večné Slovo Otca prebývalo v Bohu. Bolo jeho súčasťou. T.j. ako mohlo platiť, že "Boh nebol vždy Otcom". Toto si ale protirečí so Sv.Písmo a so samotným Božím atribútom nezmeniteľnosti. Boh sa nemôže meniť! Ak sa Boh nemôže meniť, tak potom Boh nemohol nebyť Otcom a potom zasa byť, tak ako Syn nemohol nebyť v Otcovi a potom zasa byť.

Bazilika svätého Jána v Lateráne - symbol jednoty a trojice

Záver

Vývoj náuky o Trojjedinom Bohu bol zložitý proces, ktorý ovplyvnili rôzne filozofické a teologické prúdy. Tertulián zohral významnú úlohu pri formulovaní tejto dogmy, no jeho názory boli často paradoxné a ovplyvnené jeho postojom k filozofii. Cirkevní otcovia, ako Ignác Antiochijský a Dionýz Alexandrijský, prispeli k hlbšiemu pochopeniu tohto tajomstva. Pochopenie vývoja tejto dogmy nám umožňuje lepšie pochopiť komplexnosť kresťanskej viery a jej vzťah k filozofickému mysleniu.

tags: #filozofia #stredovek #trojjediny #boh