V duchovnom očakávaní chceme aj dnes položiť v srdci otázku: „Kto si, Pane ?“ Vieme, že nás neodmietne, lebo v evanjeliu svätého Jána apoštola nám zanechal vyjadrenia, v ktorých sa osobitne predstavuje. Vypočujme si teraz slová posvätného textu z 8. kapitoly.
Ježiš: Svetlo sveta
Ježiš vyhlásil, že je Svetlom sveta, ako čítame v Jánovi 8,12: “Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude kráčať vo tme, ale bude mať svetlo života.”
Prvú časť tvorí základné vyjadrenie Pána Ježiša, keď sa predstavuje ako Svetlo sveta a života (v. 12). Na jednej strane Pán Ježiš privádza k dokonalosti obrady Sviatku stánkov (v. 12a), na druhej strane jeho zjavenie seba samého prináša súd (v. 12b). Zo samotnej skutočnosti, keď sa Ježiš predstavuje, zjavuje Otca, nevyhnutne vytvára situáciu, ktorá vyžaduje rozhodnutie.
Téma svetla je prítomná v celom biblickom zjavení. Oddelenie svetla od tmy bolo prvým činom Stvoriteľa (Gn 1, 3n). V závere dejín spásy nové stvorenie (Zjv 21,5), teda oslávení v nebi, budú mať za svetlo samého Boha (21,23). Takto prejdeme od fyzického svetla, ktoré sa tu na zemi strieda s tieňom noci, k nehasnúcemu svetlu, ktorým je sám Boh (1Jn 1,5).
Aj dejiny, ktoré sa odvíjajú v čase medzi stvorením sveta a záverom dejín spásy, berú na seba podobu konfliktu, v ktorom sa stavajú proti sebe svetlo a tma; táto zrážka je totožná so zrážkou života a smrti (porov.
Človek sa nachádza medzi nimi, a musí si vybrať, či sa stane »synom tmy« alebo »synom svetla«. To už Ježiš odporúčal (porov. Jn 1,35n): je dôležité, aby si človek nedal zatemniť svoje vnútorné svetlo: »ovocím svetla« je všetko, čo je dobré, spravodlivé a pravdivé: »prázdne skutky tmy« zahrňujú v sebe hriechy každého druhu (Ef 5,9-14). Treba »chodiť vo svetle«, aby sme boli v spoločenstve s Bohom, ktorý je Svetlo (1Jn 1,5nn). Kritériom je láska k bratom: podľa toho spoznať, či sme vo tme alebo vo svetle (2,8-11). Kto takto žije ako pravý syn svetla, vyžaruje medzi ľuďmi Božie svetlo, ktoré je v ňom uschované.
Pán Ježiš sa zjavuje ako Svetlo sveta najmä svojimi činmi a svojimi slovami. Zjavuje Otca, lebo hovorí a koná, čo mu prikazuje Otec. Hovoril o sebe: »Kto mňa nasleduje, nebude kráčať vo tme, ale bude mať svetlo života« (8, 12); »prišiel som na svet ako Svetlo, aby nikto neostal vo tme, kto verí vo mňa« (12, 46). Jeho osvetľujúca činnosť vyplýva z toho, čo je on sám v sebe: samo Slovo Božie, život a svetlo ľudí, opravdivé Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúce na tento svet (1,4.9). Kým Ježiš žil na zemi, Božie Svetlo, ktoré mal v sebe, ostalo zahalené poníženosťou telesnosti.
Pri jednej okolnosti ho však mohli privilegovaní svedkovia zachytiť vo výnimočnom videní: pri Premenení. Svetlo, ktoré žiari na Kristovej tvári, je svetlo slávy samého Boha (porov.
Zjavenie Ježiša ako Svetla sveta vyzdvihuje určitý protiklad tmy a svetla, na morálnej rovine: svetlo označuje oblasť Božiu a Kristovu ako oblasť dobra a spravodlivosti, tma označuje oblasť Satana ako oblasť zla a bezbožnosti (porov. 2Kor 6,14n), hoci sa Satan, aby zviedol človeka, niekedy preoblieka za anjela svetla (11,14).
Ďalšou okolnosťou Ježišových slov je stotožnenie Tóry so svetlom, ktoré má byť dané svetu, v židovskej múdroslovnej tradícii (porov. Prís 6,231). Rozprávanie o putovaní pri exode prinieslo aj obraz ohňového stĺpa, ktorý viedol Izraelitov v temnotách nocí (Ex 13,21). Pri obradoch Sviatku stánkov, tak ako sa slávili v časoch Pána Ježiša, prvá noc (a asi aj všetky ostatné noci), konal sa obrad zapálenia štyroch zlatých svietnikov v Nádvorí žien. Každý z týchto svietnikov mal na vrchu štyri zlaté nádoby, ku ktorým bolo možné dostať sa iba po rebríku. V týchto nádobách plávali viaceré knôty, ktoré boli vyrobené z kňazských šiat a keď ich zapálili, hovorí sa, že celý Jeruzalem bol ožiarený svetlom, ktoré sa odrážalo od vodnej hladiny vodnej nádrže, ktorá sa nachádzala v Nádvorí žien, kadiaľ prechádzala aj procesia s vodou.
Sviatky stánkov sú dodnes pripomienkou 40-ročného putovania vyvoleného národa po púšti a prejavom radosti z Božieho požehnania, ktoré sa prejavuje v plodoch zeme. Tieto sviatky sa slávia sedem dní zvyčajne na záver septembra a na začiatku októbra. Vyplývajú z Mojžišovho zákona. V knihe Deuteronómium čítame: „Aj slávnosť Stánkov budeš sláviť sedem dní, keď zoberieš úrodu z humna a z lisu.
Podľa svedectiev všetkých evanjelistov sa Pán Ježiš pravidelne a často zdržiaval v tejto časti chrámu. Nádvorie žien bola tá časť chrámu, ktorá bola prístupná pre všetkých Židov bez rozdielu. Viaceré časti chrámu boli rezervované len pre mužov alebo len pre levitov.
Spor s farizejmi
Druhá časť sa dotýka skutočnosti Ježišovho svedectva o sebe samom. Potvrdzuje zmysel svojho svedectva a doplňuje, že aj Otec svedčí v jeho prospech. (v. 14.17-18). Za tretiu časť môžeme pokladať vyjadrenie Pána Ježiša o súde nad inými (v.
Vyjadrenia o svedectve Pána Ježiša o sebe samom a o súde nad inými vyplývajú z negatívnej reakcie farizejov na jeho predstavenie sa, že je Svetlom sveta.
Hneď nasleduje otázka ohľadom Zákona (v. 13). Podľa požiadaviek Mojžišovho zákona nie je svedectvo o sebe samom právoplatné (pozri: Nm 35,30 a Dt 17,6). Farizeji napadajú hodnotu Ježišovho svedectva, on však prehlasuje, že je jedinečným zjavením Boha vo svete (v. 12). Čím bol kedysi Zákon pre Izrael, tým je teraz Ježiš pre svet.
Vzhľadom na Ježišov pôvod a poslanie (v. 14) nie je možné Ježišovo svedectvo merať tradičnými normami. Pán Ježiš sa vyjadruje sám o sebe, ale jeho svedectvo je pravdivé. Farizeji však opakovane (porov. 7,32-36) jeho tvrdenie neprijali. Opäť tu vzniká konflikt medzi Ježišovým vyjadrením o jeho pôvode od Otca a svetskými, ľudskými pokusmi farizejov ovládať a odsúdiť Ježiša na základe Mojžišovho zákona.
Nie sú schopní prekročiť to, čo môžu merať, vidieť, čoho sa môžu dotknúť a čo môžu ovládať, súdia „podľa tela“ (v. 15a). Tu sa opakuje predchádzajúce obvinenie zo strany Pána Ježiša určené „židom“, ktorým vyčítal, že súdia podľa toho, čo vidia, „podľa zdania“ (7,24). Viacerí zo židovského národa a predovšetkým mnohí z farizejov nedokážu vidieť za to, čo je vonkajšie, lebo zostávajú pri telesnom Ježišovi, pri tom, čo môžu vidieť očami.
Na rozdiel od farizejov Pán Ježiš nesúdi z vlastnej moci nikoho (v. 15-16). Nesúdi nikoho a ak aj súdi, ten súd vyplýva z jednoty, ktorá ho spája s tým, kto ho poslal, teda z jednoty s Otcom (v. 16; porov. 5,22-23a). V tomto rozpornom vyjadrení sa skrýva logika svätého evanjelistu Jána, ktorý chce zdôrazniť, že Ježiš, poslaný od Otca, vo svojej osobe zjavuje a zvestuje Otca, Boha (v. 16b; porov. v. 12a) a z jeho prítomnosti medzi ľuďmi vyplýva vierohodný súd, lebo ten súd nie je natoľko Ježišovým súdnym výrokom, ako dôsledkom rozhodnutia ľudí, ktorí Ježiša ako Boha prijímajú alebo odmietajú (v. 15b-16; porov. v. 12b).
Súd, vyplývajúci z prijatia alebo odmietnutia zjavenia, ktoré sa uskutočňuje v Ježišovi, svetle sveta (v. 12a), je úplne pravdivý. Je to ten súd, ako má v skutočnosti byť - spoľahlivý, vierohodný a rýdzi. Farizeji dostali na svoje obvinenia (v.
Ježiš prijíma požiadavky „židovského“ Zákona, že na pravé svedectvo sú potrební dvaja svedkovia (v. 17; porov. Dt 17,6; 19,15), tie sa však nevzťahujú na tento prípad. Ježiš môže vydávať svedectvo o sebe, lebo ho poslal Otec, ktorý o ňom svedčí (v. 18). Zastaviť sa pri historickom Ježišovi a uplatňovať na neho predpisy Zákona je nepochopením podstaty veci.
Zákon bol privedený k dokonalosti zjavením Boha v osobe a v posolstve toho, kto bol poslaný od Otca. Poznanie Boha prišlo cez Zákon, Ježiša však nemožno poznať a tým menej súdiť na základe poznania Zákona. „Akékoľvek domnelé „poznanie“ o Bohu a o spáse sa mení na otrasnú nevedomosť tam, kde chýba viera v toho, ktorý má pravé poznanie Boha a ukazuje cestu k spáse.“ (Schnackenburg, Gospel 2, str. 195) Ježišovo rozhodné vyjadrenie o jeho pôvode dáva jeho svedectvu platnosť, ktorá nemôže byť spochybnená Zákonom.
Všadeprítomná otázka o Ježišovom pôvode vracia farizejov do diskusie, keď sa s neistotou pýtajú: „Kde je tvoj Otec?“ (v. 19a). Pretože nie sú schopní opustiť svoj spôsob myslenia, automaticky predpokladajú, že Ježiš chce hovoriť a hovorí o dvoch svedkoch: o sebe a o svojom otcovi. Preto akoby s potešením mu kladú otázky, s pomocou ktorých by sa malo dať zistiť, kde sa Ježišov otec nachádza. Ježiš odsudzuje ich neznalosť.
Vo v. 19bc je sloveso „poznať“ použité štyri raz, dvakrát v zápornom tvare a dvakrát v kladnom, s cieľom zdôrazniť dôležitosť pravého poznania Ježiša. To, že farizeji nevedia, kto je Ježiš a kto je jeho Otec, je spôsobené ich uzavretou mysľou. Poznať jedného znamená poznať druhého (v. „Nepoznáte ani mňa ani môjho Otca. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca.“
Vyjadrenie tohto druhu sa už v minulosti stretlo s násilnou reakciou. Pri jednej príležitosti Ježiš vyhlásil: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ a „židia“ sa v reakcii na toto vyjadrenie rozhodli, že Ježiš musí zomrieť (5,18). Násilie je tiež skryté v odpovedi na jeho výčitku vo v. 19, ktorá je odvodená z rovnakej blízkosti medzi Ježišom a Otcom. Nikto ho nechytil, lebo „ešte neprišla jeho hodina“ (v. 20b). Vyjadrenie „ešte nie“ udržuje v rozprávaní napätie. Hodina ešte neprišla, ale raz v Ježišových dejinách príde. Nateraz zostáva Ježiš v chráme, pokračujú sviatky stánkov a on učí pri chrámových pokladniciach.
Já jsem světlo světa - 61. ročnice sboru
Príď a pomôž nám
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život.
Niekedy sa na nás nahrnie príliš veľa toho, čo nás oberá o sily. Ubíjajú nás choroby, starosti či sklamania v rodine, v práci, v susedstve a možno aj problémy finančné. Strácame pritom potrebný pokoj, pohodu a radosť. Niekedy zisťujeme, že naše vlastné sily sú prikrátke. Cítime sa bezmocní, vyčerpaní, smutní, ustráchaní. A keď si nás okrem toho v takom položení ani nikto nevšimne, je tá naša bolesť o to väčšia.
Práve v takých chvíľach človek zvlášť túži po niekom, kto má pre bolesť iných dostatok času, kto sa vie úplne vcítiť do ich situácie, kto dokáže skleslú, unavenú a vyčerpanú dušu znovu pozdvihnúť a občerstviť. Aký šťastný môže byť každý úprimne veriaci človek, lebo vie, že tou cestou istoty je Pán Ježiš. Biblia je plná dojímavých príbehov o tom, s akou obrovskou túžbou a nadšením prichádzali mnohí k Nemu. Niekedy sa za Ním hrnuli doslova tisícky ľudí, mnohí kráčali za Ním z posledných síl a s množstvom rozličných bremien. Ale ponáhľali sa k Nemu plní nádeje, veriac, že neodídu bez pomoci. A On ich skutočne občerstvil, nasýtil na tele i duši.
Dokážeš sa Mu, milý priateľ, aj ty úplne odovzdať?
Modlitba:
Bože, ďakujem Ti za Tvoju úžasnú starostlivosť. Prichádzam aj dnes k Tebe a prinášam Ti s dôverou všetko, čo mám na srdci. Túžim sa Ti úplne odovzdať aj so svojimi starosťami, bolesťami i bremenami. Objím ma, prosím, pozdvihni a občerstvi. Hospodinovi patrí zem i to, čo ju napĺňa, svet i tí, čo ho obývajú. A tak teda už nie ste cudzinci a prisťahovalci, ale ste spoluobčania svätých a členovia Božej rodiny.
tags: #jezis #k #tebe #privhadzam #dnes