Kresťanský prístup k samovražde a prevencia

Samovražda je komplexný fenomén, ktorý si vyžaduje uvážlivý prístup a pochopenie z rôznych uhlov pohľadu. V kontexte kresťanskej viery a etiky, samovražda predstavuje závažnú otázku, ktorá sa dotýka hodnoty života, slobody rozhodovania a milosrdenstva.

V antickom Grécku sa samovraždy nepovažovali za ohavné, ale ani správne. Museli mať závažné opodstatnenie. Napriek často pomerne zhovievavým postojom filozofov spoločnosť antického Grécka samovrahom odopierala štandardný pohreb. Ich telá sa pochovávali mimo miest a dedín.

Historický pohľad na samovraždu

Viacerí dávni myslitelia samovraždu úplne neodsudzovali, spoločnosť však zastávala iný názor. A ponechala si ho dodnes. Napriek tomu sa každý rok takmer 20 miliónov ľudí pokúsi dobrovoľne ukončiť svoj život.

V prvých stáročiach Rímskej ríše neexistovali pre jej občanov žiadne zákonné obmedzenia či tresty týkajúce sa samovraždy. Táto voľnosť sa však nevzťahovala na otrokov a vojakov, v prvom prípade z ekonomických, v druhom prípade z bezpečnostných dôvodov.

Kresťanstvo a samovražda

V Biblii nenájdete žiadne explicitné odsúdenie samovraždy. V Starom zákone sa napríklad spomína až osem samovrážd bez toho, aby sa svätý text na ich adresu vyjadroval opovržlivo. To isté platí pre Nový zákon. Ba čo viac, Nový zákon priamo zdôrazňuje nepatrný význam pozemského života.

Opovrhnutie a prísny zákaz samovraždy sa v kresťanstve objavuje najskôr vo 4. storočí a smrteľný hriech sa z nej stal až na popud sv. Augustína. V dôsledku tohto kroku sa rozšíril silný odpor nielen voči tomuto činu ako takému, ale aj k ľuďom, ktorý sa k nemu odhodlali. V stredoveku (miestami sto aj dvesto rokov neskôr) sa tak nezriedka stávalo, že telá samovrahov vláčili ulicami, kde nebohí žili a neskôr ich demonštratívne obesili. Kresťanský pohreb sa samovrahom, samozrejme, automaticky odopieral.

Isté zmiernenie antipatií voči dobrovoľnému ukončeniu vlastného života sa v niektorých mestách začalo objavovať počas renesancie. Napriek tomu sa seriózne diskusie o tomto akte v západnej Európe rozšírili až koncom 18. storočia. Diskusia medzi vzdelancami a významnými mysliteľmi neovplyvnila postihy voči neúspešným samovrahom, alebo rodinám tých úspešných, ktoré boli motivované náboženskými tradíciami. Tieto postihy pretrvali až do 19. storočia, kedy sa samovražda začala považovať viac za následok šialenstva, ako posadnutia zlými silami.

Širšej dekriminalizácie sa však akt samovraždy dočkal až v 20. storočí, aj to len v západnej Európe a Severnej Amerike (v Anglicku a Walese napríklad až začiatkom 60. Snahy trestať samovraždy nahrádzajú v posledných dekádach rôzne iniciatívy, ktoré sa im snažia predchádzať. Žiaľ, zatiaľ sa im príliš nedarí.

Prevencia samovrážd

Podľa amerického Národného inštitútu mentálneho zdravia trpí až 90% ľudí, ktorí sa pokúsia o samovraždu, niektorou z duševných chorôb. Obrovský pokrok v ich liečení, ktorý sme za posledných 40 rokov dosiahli, však neviedol ku znížení počtu samovrážd. Nepomohla ani celkom nová generácia antidepresív, ani krízové telefonické linky.

Mnohé desaťročia sa vo Veľkej Británii svietilo tzv. koksárenským plynom, ktorý bol síce lacný, ale zároveň potenciálne smrteľný. V nespálenej podobe obsahuje vysoké zastúpenie oxidu uhoľnatého, takže otvorený ventil v uzavretom priestore spôsobí zadusenie už v priebehu niekoľkých minút. „Strčiť si hlavu do sporáka“ sa stalo takým populárnym spôsobom samovraždy, že si ho v 50. rokoch za príčinu odchodu zo sveta zvolila takmer polovica britských samovrahov. Až s prechodom na zemný plyn sa situácia zmenila a populárny jednoduchý lístok do záhrobia zanikol. Hľadali zúfalí Briti iné riešenie? Zrejme áno, ale samovražda to nebola.

Ellingtonov most v meste Washington sa týči takmer 40 metrov nad riekou Rock creek. Neďaleko stojí most Taft, v mnohých smeroch podobný, no odlišný v popularite u samovrahov. V 80. rokoch z neho skákali do náručia smrti priemerne dvaja ľudia ročne, z Ellingtonovho mostu to bol dvojnásobok. Kým počet samovrážd z mosta Taft neklesol, ale ani nestúpol, v celom Washingtone klesol celkový počet samovrážd, zapríčinených skokom, o polovicu, teda presne o počet skokov z Ellingtonovho mostu.

V jednej inuitskej komunite v kanadskej Arktíde skonalo obesením také množstvo tínedžerov, že miestne úrady nakázali v domoch odstrániť zo všetkých skríň tyče na vešiaky. Práve na ne totiž mladí samovrahovia uväzovali svoje slučky. Táto nepraktická malá zmena - odstránenie priečnych tyčí - postačila, aby počet samovrážd v komunite klesol na nulu.

Tieto prípady sa do väčšej pozornosti psychológov dostali až nedávno. Keď sa tak stalo, v odbornej obci vyvolali nadšenie. Dávali totiž nádej, že účinná prevencia voči samovraždám môže byť pozoruhodne jednoduchá. Odstráňte všetky ľahko dostupné príležitosti na usmrtenie, potom zúfalému človek s popudom zabiť sa neostane nič iné, ako hľadať inú, menej dostupnú možnosť. Ibaže skôr, ako ju nájde, hlava mu „vychladne“ do takej miery, že plánovaný čin s najväčšou pravdepodobnosťou nevykoná. Skutočne, samovraždy bývajú - prinajmenšom u detí a dospievajúcich - zväčša impulzívnymi, neplánovanými činmi.

Psychiater Urs Hepp uvádza: „Mnohí mladí ľudia, ktorí sa pokúsili o samovraždu, hovoria, že medzi rozhodnutím a samotným pokusom uplynulo iba niekoľko minút.“

Výskumy naznačujú, že to, čo platí pre istú demografickú skupinu, nemusí platiť všeobecne. Ukazuje sa, že samovraždy nie sú tak často impulzívnymi činmi, alebo „volaniami o pomoc“, ako sa môže zdať. Podľa psychológa Davida Klonského z Univerzity v Britskej Kolumbii v mnohých prípadoch býva príčinou samovraždy neznesiteľné psychické trápenie a dlhodobá beznádej, že by sa situácia dotyčného niekedy zlepšila. Klonsky k tomuto zisteniu dospel pri vyhodnocovaní dotazníkov od viac ako 120 ľudí, ktorí sa v posledných troch rokoch prinajmenšom raz (v jednom prípade až pätnásťkrát) pokúsili o samovraždu.

Už staršie výskumy naznačili, že významnú rolu pri samovražde zohráva taktiež čosi iné, ako impulzivita. Ukázalo sa, že ľudia trpiaci depresiami, ktorí sa o samovraždu nepokúsili, nevnímajú o nič menšiu mizériu a nešťastie, ako tí, ktorí zašli o krok ďalej. Rozdielom bol strach. Oveľa intenzívnejšie prežívanie strachu. Práve ten im bránil, aby sa pokúsili vziať si život. „Všetko v ľudskej biológii je zamerané na to, aby sme sa vyhli bolesti, zraneniu a smrti,“ vysvetľuje Klonsky.

Eutanázia a asistovaná samovražda

V kontexte diskutovaných tém sa často objavuje aj otázka eutanázie a asistovanej samovraždy. Tieto témy sú eticky veľmi citlivé a vyžadujú si dôkladné zváženie.

1. novembra zomrela v Oregone Brittany Maynard. Mala len 29 rokov. S manželom, s ktorým sa vzali iba o rok skôr, sa ešte prednedávnom snažila o potomka. Zomrela dobrovoľne, hoci samovraždou by ste jej čin možno nenazvali. Život si vzala s pomocou lekárov. Tí kvôli nej porušili Hippokratovu prísahu - kvôli nádoru na mozgu, ktorý sa Brittany po neúspešnej operácii vrátil s extrémnou agresivitou. Odporúčané procedúry by len zničili čas, ktorý jej zostával.

Krátko po jej smrti sa ozval Vatikán. Ako inak, označil jej rozhodnutie za absurdné. Príbeh si napriek kritike zo strany prakticky všetkých cirkví v Spojených štátoch získal obrovskú pozornosť a vyvolal vášnivú diskusiu naprieč celou spoločnosťou. Nestalo sa tak len preto, že išlo o mladú, atraktívnu ženu? Nie. Brittany nelobovala iba za seba. Bojovala za rozšírenie práva na dôstojnú smrť aj pre iných.

Na opačnom brehu Atlantického oceánu sa o to isté už niekoľko rokov verejne snaží aj ikona humoristickej fantastiky sir Terry Pratchett. 66-ročný Pratchett zároveň vedie ďalší, oveľa namáhavejší boj s Alzheimerovou chorobou.

Odchod, na aký sa sir Pratchett odhodlal a aký už podstúpila Brittany Maynard, nepredstavuje eutanáziu, ale asistovanú samovraždu. Kým pri eutanázii je život pacienta ukončený lekárom, pri asistovanej samovražde samotný úkon vykoná pacient. Lekár len zabezpečí jed a zdravotnícky dohľad.

Opozícia, podobne ako v iných oblastiach medicíny, prichádza predovšetkým od bioetikov a lekárov s konzervatívnym náboženským presvedčením. Ďalšia námietka, známa aj ako argument šikmej plochy, varuje, že pokiaľ asistovanú samovraždu povolíme pre smrteľne chorých, hrozí jej rozšírenie na ďalšie prípady, predovšetkým rôzne zraniteľné komunity, napríklad telesne postihnutých ľudí. Mnohé hlasy dokonca varujú pred praktikami, pripomínajúcimi nacistické vyhladzovacie tábory.

Diskusia o etike v zdravotníctve

Na Health Management Academy sa v novembri uskutočnil druhý modul vzdelávania pre manažérov zdravotníctva. Témou modulu bola etika v zdravotníctve. Diskusia bola vedená pod taktovkou Štefana Hríba. Diskutujúcimi v paneli boli doc. MUDr. Peter Križan, ThDr. Milan Kováč, katolícky kňaz, básnik a spisovateľ a JUDr.

HRÍB: Vraj 3 najzákladnejšie problémy etiky sú: eutanázia, interrupcie a obchodovanie s orgánmi. Pričom ja som si stále myslel, že najväčším etickým problémom je korupcia.

KRIŽAN: Je to, stačilo by dodržiavať zákon, tu nie je potreba etiky. Toto sú protizákonné činy, takže etika by sa mala viac menej zameriavať na ten priestor, kde sa človek môže rozhodovať podľa svojho svedomia a presvedčenia, mimo rámca alebo v rámci toho zákona.

HRÍB: Za 18 rokov od novembra sa nepodarilo budovať dva stavy, to sú učitelia a lekári, a to všeobecným vyjadrením tak v platoch, ako aj všeobecným rešpektom. Prečo je to tak, že medzi lekármi, ktorí mohli byť niečím takým, je korupcia. Je korupcia bežná vec? Čím sa to stalo, že v tejto skupine ľudí, ktorá je inteligentná, robí určite zamestnanie, ktoré je kľúčové pre život ľudí, existuje bežne problém, že treba dať úplatok?

KRIŽAN: Nie je to bežné, je to otázka drobnej elity, ktorá si to môže dovoliť v rámci svojho pracovného zaradenia a vytvárania podpultového tovaru. Je to model podnikania bez podnikateľského rizika. To znamená, že som vo formálne dôležitej pozícii, buď pedagogickej alebo zdravotníckej, mám určitý monopol, môžem vytvárať nedostupnosť tovaru. Všetky riziká za mňa znáša štátne (alebo podobné) zariadenie a ja si pestujem svoj parazitný kšeft. Je to nesmierne minimum ľudí, ktorí k tomuto majú prístup.

HRÍB: Posledná vec. V lepšie fungujúcom zdravotníctve je tiež tento model, že sú úplatky za vlastné zdravie? Je to bežné, že človekovi sa mi zlomí noha, tak za úplatok sa mi to ošetrí lepšie?

KRIŽAN: Priamo takto nie, ale všade tam, kde je pevná dostupnosť zdravotníctva, tak je to otázka. Napríklad vo Veľkej Británii, kde je dostupnosť všeobecná: ide tu o investovanie času (vo verejnom systéme sa tvoria dlhé čakacie zoznamy, pozn. red.).

HRÍB: Čiže aby sa to upravilo, treba urobiť reformu zdravotníctva?

KRIŽAN: Treba robiť kroky, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že bude tých javov menej.

KOVÁČ P.: Keď si na to pozriem z právneho hľadiska, tak obchodovanie s orgánmi. Médiá o tom prinášajú dosť nepresností - napríklad ak niekto proste ponúkne svoju obličku voľne na predaj, že môže byť odsúdený na toľko a na toľko…Zákon hovorí niečo iné: kto neoprávnene odoberie zo živej osoby orgán, tkanivo, bunku, tak potresce sa. Ale nič nehovorí o tom, kto daruje. Darovať nie je trestno-právne postihnuté.

KOVÁČ M.: Myslím si, že spoločnosť rieši problémy, na ktoré nie je vôbec zrelá, či sú to adopcie, eutanázia alebo predaj orgánov. Je to príliš veľké sústo pre spoločnosť, ktorá sa ešte nedostala tak morálne vysoko, aby mohla riešiť tieto otázky. Ja by som to riešil tak, ako to riešila cirkev v obdobiach osvietenstva, keď všetko zakazovala, pretože videla v tom nielen oslabenie moci, ale aj tie ostatné nebezpečenstvá. Pozrite sa na Galileiho. Pápež ho podporoval, ale opýtal sa ho, či je ľudstvo zrelé na to, že je zem guľatá. A v podstate tá informácia, ktorá bola objektívna, bola správna a mohla posunúť ľudstvo ďalej.

HRÍB: Ľudstvo nebolo zrelé na guľatú zem?

KOVÁČ M.: Z určitého pohľadu pre niektorých hej, pre niektorých nie, ale určite by táto spoločnosť, keď sa bavíme o týchto problémoch, nie je zrelá na debatu o eutanázii, interrupcii či obchodovaní s orgánmi.

HRÍB: Kolega nemá vlastne nič proti predaju vlastných orgánov.

KOVÁČ M.: Mám problém s tým predať to, nie dať to. Čítal som článok, ktorý popisoval, aký skvelý pocit mal človek, čo predal obličku za 450 000 Sk. A že ak by nebol vo finančnej núdzi, tak by tú obličku aj daroval, ale keďže bol, pomohlo mu to.

HRÍB: Mne sa mojím sedliackym rozumom zdá zvrátené predávať svoje orgány a zarábať tak napr. na svojej obličke.

KOVÁČ P.: Prečo by to malo byť zvrátené.

KOVÁČ M.: Ja som proti predaju, samozrejme. Pretože i keď je to moje telo, v podstate ho mám ako prejav života a mám úlohu žiť dôstojne ako človek, čím si osvojujem určité pravidlá, pričom pokiaľ by darovanie nejakého môjho orgánu by mohlo niekomu pomôcť, určite by som s tým súhlasil. Nemôžem však predávať niečo, čo mi v pravom zmysle slova nepatrí.

HRÍB: Druhou témou je eutanázia. Najprv základné stanoviská vás troch.

KOVÁČ P.: Otázka je o tom ako si otázku eutanázie definujeme.

HRÍB: A čo keby sme si to zadefinovali „za akéhokoľvek stavu“?

KOVÁČ P.: Samovražda nie je trestná, trestná je pomoc pri samovražde. A to je celý problém. Bavíme sa o eutanázii a pokiaľ sa bavíme o eutanázii v klasickej polohe, tak tá sa týka chorých.

KOVÁČ M.: Eutanázia… Ja som proti. Chodievam do jedného penziónu, kde navštevujem starých ľudí. Babky a dedkovia sú tam závislí na tých druhých. Pýtajú sa ma, kedy už zomrú, či Pán Boh už na nich zabudol atď. a ja ich chronicky ubezpečujem, že nezabudol, že ak v tom stave, v akom sú tu na zemi, tak to má nejaký vyšší význam.

KRIŽAN: Naša pomoc, ktorú môžeme ako ľudia a zdravotníci dať, je poskytnutie takých služieb, ktorými mu vrátime späť hodnotu života. Napríklad keď chce zomrieť, pretože má dekubity, smrdí sám sebe, tak ho tých dekubitov zbavme, aby sa mu hodnota života vrátila späť nad túžbu zomrieť. Je tu otázka, akým spôsobom sme ochotní a schopní toto zabezpečovať - túžbu trpiacich ľudí bez bolesti zomrieť. Objektívne máme dostatok prostriedkov na to, aby ľudia netrpeli, okrem iného morfium stále patrí medzi najlacnejšie lieky na svete. To znamená, že ak chceme človeku povedať, tvoj život je pre nás vyššou hodnotou ako to, že ty chceš zomrieť, tak my ti pomôžeme, aby aj pre teba nebolo najvyššou hodnotou zomrieť a aby si netrpel.

KRIŽAN: Ja musím urobiť všetko pre to, aby som tomu človeku dal dôvod aby ten jeho život bol vyššou hodnotou ako zomrieť. Napriek tomu si viem predstaviť, že pri všetkej starostlivosti ostane nejaké množstvo ľudí, u ktorých sa tá hodnota jednoducho späť vrátiť nedá a ich rozhodnutie ďalej neostať žiť na tomto svete je nezvratné. Vtedy sa dá robiť niečo, čo sa volá eutanázia.

KOVÁČ P.: Dovolím si oponovať, je to upravené. V trestnom zákone máme definovanú vraždu tak, že „kto druhého úmyselne usmrtí“. Od 1. 1. 2006 máme nový trestný zákon, ktorý napriek tendencii po dekriminalizácii zvýšil niektoré trestné sadzby. Napr. keď by ma niekto silou mocou žiadal, že chce byť usmrtený, lebo neuveriteľne trpí a ja by som sa k tomu nechal pohnúť, tak podľa starého zákona by sa to vzťahovala sadzba 12-15 rokov nepodmienečne a maximálna možná miera zníženia by bola 3 roky. Podľa nového zákona tá sadzba išla podstatne vyššie a jej minimálne možné zníženie je 8 rokov nepodmienečne. Pričom máme ešte úkladnú vraždu - to je keď iného usmrtím z vopred uvážených pohnútok, čo by sa zrejme vzťahovalo na takýto prípad.

KRIŽAN: Každá krajina, ktorá pociťovala vnútornú potrebu osobitne právne úpraviť eutanáziu, mala a má podobnú právnu úpravu vraždy. Pocit, že treba upraviť expresis verbis eutanáziu vyplývalo z toho, že chceli niektorým osobám za určitých právnych podmienok umožniť, aby ich zdravotníci usmrtili. U nás eutanázia v tomto zmysle nie je povolená.

KOVÁČ P.: Mňa fascinuje naše slovenské zákonodárstvo. Napr. do roku 1950 u nás existovala skutková podstata usmrtenie na žiadosť, ktorá bola na toto úplne ideálna. Bolo to trestné, ale bolo to dôrazne odlíšené od vraždy. Z hľadiska nebezpečnosti pre spoločnosť je to za určitých okolností považované za skutok milosrdenstva, kým teraz je to úkladná vražda. V Čechách bol návrh nového trestného zákona, kde bol trest za takéto konanie upravený myslím od nula do dvoch rokov.

KRIŽAN: Rieši sa to rozmanitým spôsobom. Každý pacient je ohrozený na jednej strane nadmerným utrpením zo zbytočného liečenia a na druhej strane je ohrozený tým, že sa mu primeranej liečby nedostane. Je to otázka nedostatku systematického vzdelania a rovnocenných postupov a čiastočne aj otázka priamej a nepriamej korupcie.

KOVÁČ P.: Áno, pretože je to slobodné rozhodnutie. Samozrejme keďže v súčasnosti môžeme vycestovať kamkoľvek máme alternatívy. U nás napríklad na Slovensku je účasť na samovražde trestná. Ktokoľvek môže do Švajčiarska vycestovať využiť tam pomoc jednej alebo dvoch špecializovaných organizácií a takto si pomôcť.

KOVÁČ M.: Z pohľadu na život ako dar som proti, samozrejme. Nie preto, že by to spoločnosť zneužívala, to nie je ten hlavný dôvod, ale je tiež závažný. Hlavný dôvod je, že Pán Boh život berie a Pán Boh život dáva.

KRIŽAN: Ja by som nadviazal na ten romantizmus. Treba sa na to pozerať reálne. Viem porozumieť tomu, že sú ľudia, ktorí za daných okolností už nechcú viac žiť, že majú na to dobré dôvody a majú to premyslené. Viem si predstaviť, že existujú takí ľudia, ktorí im za takýchto okolností sú ochotní pomôcť zomrieť.

PLÉNUM: Ten problém vznikol z nášho najväčšieho daru a je to slobodná vôľa voči svojmu telu. Problém vidím v tej osobe, ktorá eutanáziu vykoná: čo na to jej svedomie? Prečo by to mal byť lekár?

KOVÁČ P.: V štáte Oregon funguje od 1994 roku Oregon Death with Dignity Act, ktorý umožňuje komukoľvek, kto je kvalifikovaným pacientom (to znamená, že má nejaké nevyliečiteľné ochorenie) požiadať lekára o preskripciu takej dávky liečiva, ktoré ho usmrtí. V Holandsku a Belgicku existuje tzv. eutanázia na vyžiadanie.

KRIŽAN: Na konkrétnom osobnom prípade sa nedá posudzovať všeobecný a naopak. Otázku treba rozdeliť: aké sú dôsledky toho, že máme starostlivosť o ženu v gravidite, že robíme skríningové ultrazvukové vyšetrenia, že robíme prvotrimestrové chemické vyšetrenia, druhotrimestrový skríning,. A druhá vec je, keď ja ako otec, alebo manželský pár alebo matka mám choré dieťa, ako sa k tomu postavím, to je úplne iná téma. Toto je konkrétny príklad. Deti sa narodili. Rodičia sa takto rozhodli, lebo liberálny zákon a prostredie im nenakazuje nechať si deti potratiť.

Vzhľadom na zložitosť problematiky samovrážd je nevyhnutné pristupovať k tejto téme s empatiou, porozumením a rešpektom k individuálnym okolnostiam každého človeka. Kresťanská viera môže ponúknuť duchovnú podporu a nádej pre tých, ktorí prežívajú ťažké chvíle a uvažujú o samovražde.

Je dôležité hľadať pomoc a podporu v komunite, u odborníkov a v duchovnom spoločenstve. Prevencia samovrážd si vyžaduje komplexný prístup, ktorý zahŕňa psychologickú, sociálnu a duchovnú podporu.

tags: #krestansky #co #povedat #synovy #ked #chcel