Pravá mravná autonómia človeka vôbec neznamená odmietnutie, ale naopak prijatie mravného zákona čiže Božieho prikázania: „Pán, Boh, však takto prikázal človekovi…“ (Gn 2, 16). Sloboda človeka a Boží zákon sú navzájom v súlade a takmer sa prelínajú, kým človek slobodne poslúcha Boha a Boh sám ponúka človeku nezištnú láskavosť.
Poslušnosť voči Bohu teda nie je, ako niektorí dokazujú, heteronómiou, ako keby mravný život bol podriadený absolútnej všemohúcnosti, ktorá je mimo človeka a v protiklade s jeho slobodou. Keby však heteronómia morálky naozaj znamenala pre človeka odopretie možnosti rozhodovať o sebe a vnucovanie noriem cudzích jeho dobru, odporovala by zjaveniu zmluvy a vykupiteľského vtelenia.
Heteronómia tohto druhu by bola akýmsi odcudzením, ktoré odporuje Božej múdrosti a rovnako aj ľudskej osobe. Niektorí však oprávnene hovoria o teonómii alebo o účastníckej teonómii, pretože slobodná poslušnosť človeka voči Božiemu zákonu v skutočnosti obsahuje účasť ľudského rozumu a vôle na Božej múdrosti a prozreteľnosti.
Keď Boh zakazuje človeku, aby jedol „zo stromu poznania dobra a zla“, potvrdzuje, že mu od začiatku chýba toto „poznanie“, ale že má na ňom účasť vďaka svetlu prirodzeného rozumu a Božieho zjavenia, ktoré mu ukazujú požiadavky i výzvy večnej múdrosti. Zákon teda treba považovať za prejav Božej múdrosti: keď sa mu sloboda podriaďuje, podriaďuje sa pravde stvorenia.
Preto treba v slobode ľudskej osoby poznávať obraz a blízkosť Boha, „ktorý… je vo všetkých“ (porov. Ef 4, 6); takisto treba vyznávať majestát Boha vesmíru a uctievať svätosť zákona pochádzajúceho od Boha, ktorý všetko nekonečne prevyšuje. Blažený človek, čo má záľubu v zákone Pánovom(porov.
Keďže sloboda človeka je vytvorená podľa Božej vôle, svojou poslušnosťou voči Božiemu zákonu nielenže nie je popieraná, ale iba vďaka tejto poslušnosti ostáva v pravde a zodpovedá dôstojnosti človeka, ako jasne píše koncil: „Dôstojnosť človeka si teda vyžaduje, aby konal na základe vedomej a slobodnej voľby, to jest podľa svojich osobných vnútorných pohnútok a rozhodnutí, a nie zo slepého popudu alebo len z vonkajšieho donútenia.
Ak chce človek smerovať k Bohu, k tomu, ktorý „jediný je dobrý“, musí slobodne konať dobro a vyhýbať sa zlu. Preto je nevyhnutné, aby človek vedel rozoznávať dobré od zlého. Deje sa tak predovšetkým vďaka svetlu prirodzeného rozumu, ktoré je odrazom jasu Božej tváre v človeku.
V tomto zmysle píše sv. Tomáš, komentujúc verš 4. žalmu: „Keď žalmista povedal: „Obetujte pravú obetu“ (Ž 4, 6), akoby sa niektorí pýtali, čo je to pravá obeta, dodáva: Mnohí hovoria: Kto nám ukáže dobro?
Sloboda si vyžaduje zodpovednosť | Dr. Jordan Peterson #KLIP
Druhý vatikánsky koncil pripomína, že „najvyššou normou ľudského života je sám večný, objektívny a všeobecný Boží zákon, ktorým Boh vo svojej múdrosti a láske usporadúva, usmerňuje a spravuje celý svet a vývoj ľudskej spoločnosti. Koncil poukazuje na „klasické“ učenie o večnom Božom zákone.
A Božia múdrosť je prozreteľnosť, láska, ktorá sa starostlivo ujíma. Boh sa teda sám naozaj stará o všetko stvorenie a miluje ho (porov. Múd 7, 22; 8, 11). Týmto spôsobom teda Boh pozýva človeka k účasti na svojej prozreteľnosti, lebo chce spravovať svet pomocou človeka, teda jeho rozumu a zodpovednej starostlivosti: a to nielen svet prírody, ale aj svet ľudských osôb.
V tejto súvislosti sa prirodzený zákon javí ako ľudský prejav večného Božieho zákona: „Okrem iného“ - píše svätý Tomáš - „je rozumné stvorenie naozaj vynikajúcim spôsobom podriadené Božej prozreteľnosti, pretože samo sa stáva účastným na prozreteľnosti, keďže sa stará o seba aj o druhých.
Cirkev sa často odvolávala na učenie svätého Tomáša o prirodzenom zákone a prijala ho do svojho učenia o mravnosti. Tak náš predchodca Lev XIII. vysvetlil zásadnú podriadenosť ľudského rozumu a ľudského zákona Božej múdrosti a Božiemu zákonu.
Keď povedal, že „prirodzený zákon je vpísaný a vrytý do duše všetkých ľudí a každého jednotlivca, pretože je to sám ľudský rozum, čo prikazuje dobre robiť a zakazuje hrešiť“, odvoláva sa Lev XIII. Človek môže spoznávať dobro a zlo pomocou rozlišovania, čo aj robí sám vlastným rozumom, predovšetkým rozumom osvieteným Božím zjavením a vierou, mocou zákona, ktorý Boh dal vyvolenému ľudu, odpočiatku vedenému príkazmi udelenými na Sinaji.
Izrael bol povolaný, aby prijal a rozvíjal Boží zákon ako významný dar a znamenie vyvolenia a Božej zmluvy aj ako záruku Božieho požehnania. Tak sa Mojžiš obrátil na synov Izraela s otázkou: „Veď kdeže je národ taký mocný, ktorý by mal nablízku svojich bohov tak, ako je Pán, Boh náš, kedykoľvek k nemu voláme?
A kdeže je národ taký slávny, čo by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je tento celý zákon, ktorý vám dnes predkladám?“ (Dt 4, 7 - 8). V žalmoch možno nájsť chvály, pocity vďačnosti a úcty voči Božiemu zákonu, ktoré podnietili vyvolený ľud, aby ich zložil, zároveň s povzbudením uznať Boží zákon, hĺbať o ňom a preniesť ho do života:
- „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou“ (Ž 1, 1 - 2);
- „Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči“ (Ž 19, 8 - 9).
Cirkev s vďačnosťou prijíma celý poklad zjavenia, s láskou ho chráni, s nábožnou mysľou opatruje, pričom plní svoje poslanie autentickým výkladom Božieho zákona vo svetle evanjelia. Okrem toho Cirkev prijíma ako dar nový zákon, ktorý je „naplnením“ Božieho zákona v Kristovi Ježišovi a v jeho Duchu: je to „vnútorný“ zákon (porov.
Jer 31, 31 - 33), „napísaný nie atramentom, ale Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca“ (2 Kor 3, 3); zákon dokonalosti a slobody (porov. 2 Kor 3, 17); je to „zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi“ (Rim 8, 2). O tomto zákone píše svätý Tomáš: „Na jednej strane môže byť tento zákon nazvaný aj Duchom Svätým… ale v duši prebývajúci Duch Svätý nielen poúča, čo treba robiť, keď osvecuje rozum pri konaní, ale aj nabáda myseľ k správnemu konaniu… Na druhej strane môže byť zákon ducha nazvaný aj účinkom Ducha Svätého, teda vierou, ktorá sa prejavuje v láske (porov.
Hoci v úvahách morálnej teológie sa zvyčajne rozlišuje medzi zákonom, ktorý dal alebo zjavil Boh, a medzi prirodzeným zákonom a v pláne spásy zase medzi „starým“ a „novým“ zákonom, nemožno zabúdať, že tieto i ďalšie užitočné rozlišovania sa vzťahujú na zákon, ktorého pôvodcom je jeden a ten istý Boh, a že ten zákon je vždy určený ľuďom.
Rozličné spôsoby, ktorými sa Boh v dejinách stará o človeka a svet, nielenže si navzájom neodporujú, ale naopak, podporujú sa a prelínajú. Veď všetky majú svoj začiatok i cieľ v pláne plnom múdrosti a lásky, ktorým Boh predurčil ľudí k tomu, aby sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8, 29). V tomto pláne slobodu človeka nič neohrozuje, ale naopak, iba prijatím tohto plánu sa sloboda upevňuje.
Dnes sa znova s nezvyčajnou silou kladie do popredia domnelý rozpor medzi slobodou a zákonom z hľadiska prirodzeného zákona a menovite z hľadiska prirodzenosti. Podobným napätím, aj keď v inom zmysle, je poznačená aj naša doba: záľuba v empirickom pozorovaní, postupy a cesty vedeckej objektivizácie, technický pokrok, isté formy liberalizmu spôsobili, že sa oba pojmy dostali navzájom do protikladu, akoby dialektika - ak nie rovno konflikt - medzi slobodou a prirodzenosťou bola štrukturálnou charakteristikou ľudských dejín.
V predchádzajúcich dobách sa usudzovalo, že „prirodzenosť“ robí človeka celkom podriadeným jeho dynamizmu i jeho determinizmu. Aj dnes sa mnohým zdá, že priestorovo-časové podmienky sveta prístupného zmyslovému vnímaniu, fyzikálno-chemické konštanty, telesné popudy, duševné sklony, spoločenské tlaky sú jedinými rozhodujúcimi faktormi ľudskej skutočnosti.
V tejto súvislosti sa aj o mravných skutočnostiach, napriek ich osobitosti, často hovorí ako štatisticky vyjadriteľných údajoch, ako o zvykoch viditeľných či vysvetliteľných iba kategóriami psychosociálnych mechanizmov.
A tak niektorí bádatelia v oblasti etiky, ktorí sa profesionálne zaoberajú postojmi a činmi človeka, môžu podliehať pokušeniu posudzovať svoju učenosť, ak nie svoje pokyny podľa štatistického spracovania vzhľadom na konkrétne ľudské správanie a mravné názory väčšiny ľudí. Naproti tomu iní odborníci v morálke, vedomí si potreby vychovávať k hodnotám, vidia hodnotu slobody, ale často ju chápu v opozícii alebo v kontraste s materiálnou a biologickou prirodzenosťou, nad ktorou by mala postupne získavať prevahu.
Preto majú rôzne koncepcie tú spoločnú črtu, že nehľadia na prírodu ako na stvorenú a neuznávajú jej integritu. Podľa mienky niektorých je prirodzenosť dobrá iba ako materiál pre ľudské konanie a moc: treba ju celkom zmeniť, ba slobodu prekonať, keďže ju údajne obmedzuje a popiera.
Podľa názoru ďalších nachádzajú miesto v neobmedzenom rozmachu moci človeka alebo jeho slobody ekonomické, sociálne, ba aj kultúrne a mravné hodnoty: prirodzenosť by tu znamenala všetko, čo je v človeku a vo svete mimo dosahu slobody. Takto chápaná prirodzenosť by v tomto zmysle na prvom mieste zahŕňala ľudské telo, jeho zloženie i jeho sily: v protiklade k týmto fyzickým zložkám by stálo to, čo „sa vytvára“, teda „kultúra“ ako dielo a produkt slobody.
Takto chápaná ľudská prirodzenosť by sa mohla redukovať na výlučne biologický alebo sociálny materiál, ktorý by bol vždy k dispozícii. To v konečnom dôsledku znamená, že sloboda sa definuje sama osebe a že sa uznáva ako požiadavka, ktorá tvorí samu seba i svoje hodnoty. Takto by človek napokon ani nemal prirodzenosť a sebe samému by bol skrze seba dôvodom jestvovania. Človek by nebol nič iné ako slobodou seba samého!
V tejto súvislosti vznikli proti tradičnému chápaniu prirodzeného zákona námietky zo strany fyzicizmu a naturalizmu: takéto chápanie by totiž predkladalo ako mravné také zákony, ktoré sú v skutočnosti iba biologické. Takto by sa príliš povrchne pripisovala niektorým ľudským spôsobom správania trvalá a nemeniteľná hodnota a na tom základe by sa vytvorili všeobecne platné mravné zákony.
Aj podľa mienky niektorých teológov našla by sa „biologická alebo naturalistická argumentácia“ tohto druhu i v niektorých dokumentoch Učiteľského úradu Cirkvi, hlavne v tých, čo sa týkajú sexuálnej a manželskej etiky. Podľa naturalistického chápania sexuálneho aktu by boli ako mravne neprípustné používanie antikoncepcie, priama sterilizácia, sebaukájanie, predmanželské spolužitie, homosexuálne styky, ako aj umelé oplodnenie.
Predsa však podľa mienky týchto teológov keby sa tieto skutky považovali za zlé, nezohľadňoval by sa človek dostatočne spravodlivo ako rozumná a slobodná bytosť, ani kultúrna podmienenosť všetkých mravných noriem. Tí istí tvrdia, že človek ako rozumná bytosť nielen môže, ale musí slobodne rozhodovať o zmysle svojich skutkov.
Toto „rozhodovanie o zmysle“ musí, samozrejme, zohľadňovať mnohoraké hranice človeka, ktorý má isté telesné i historické danosti. Ďalej musí brať do úvahy spôsoby života a významy, ktoré získavajú v príslušnej kultúre. A predovšetkým musí zachovávať najdôležitejšie prikázanie čiže lásku k Bohu a k blížnemu.
Avšak Boh - tvrdia ďalej - stvoril človeka ako rozumnú bytosť a „ponechal ho v moci svojho rozhodovania“ a želá si, aby svoj život utváral samostatne a rozumne. Láska k blížnemu by mala znamenať predovšetkým alebo výlučne úctu voči svojej vlastnej schopnosti rozhodovať o sebe samom. Vlastné spôsoby ľudského správania, ako aj takzvané „prirodzené sklony“ by podľa toho určovali nanajvýš všeobecnú orientáciu správneho konania, ale nemohli by zaviesť mravné hodnotenie jednotlivých ľudských činov, z hľadiska podmienenosti také komplikované.
Vzhľadom na túto interpretáciu treba pozorne zvážiť, ktorý vzťah medzi slobodou a ľudskou prirodzenosťou je správny, a najmä presvedčiť sa, aké miesto zaujíma v otázkach prirodzeného zákona ľudské telo. Sloboda, ktorá chce byť absolútna, považuje ľudské telo za surový prvok, zbavený zmyslu a mravných dobier, kým mu sama nedá zmysel.
Ľudská prirodzenosť a telo sa preto javia ako vstupné predpoklady alebo začiatky, materiálne nevyhnutné pre voľbu slobody, ale len vonkajšie vzhľadom na osobu, subjekt a ľudské konanie. Ich dynamizmy by sa nemohli považovať za ukazovatele pri mravnej voľbe, pretože konečným cieľom týchto sklonov by boli iba fyzické „dobrá“, ktoré niektorí nazývajú „predmorálnymi“.
Pokus odvolávať sa na ne a hľadať v nich racionálne náznaky pre mravný poriadok treba považovať za prejav fyzicizmu alebo biologizmu. V tejto súvislosti napätie medzi slobodou a takto zredukovanou prirodzenosťou znamená rozpoltenie samého človeka. Takáto teória morálky nezodpovedá pravde o človeku a jeho slobode. - ako osoba.
Tieto definície nepoukazujú iba na to, že aj telo, ktorému je prisľúbené vzkriesenie, bude mať účasť na sláve, ale pripomínajú aj väzby rozumu a slobodnej vôle s telesnými i zmyslovými schopnosťami. Osoba je aj spolu s telom úplne zverená sebe samej a práve v jednote duše a tela sa stáva subjektom svojich mravných skutkov.
Svetlom rozumu a za podpory čnosti odkrýva vo svojom tele vopred ohlasujúce znamenia, výraz, rovnako aj prísľub sebadarovania v zhode s múdrym zámerom Stvoriteľa. Rozum, ktorý má na pamäti dôstojnosť ľudskej osoby - ktorá sa musí potvrdiť sebou samou - chápe osobitnú mravnú hodnotu niektorých dobier, ku ktorým osoba prirodzene prejavuje sklony.
No pretože ľudskú osobu nemožno redukovať na akúsi slobodu, ktorá rozhoduje sama o sebe, ale robí si nárok na určitú duchovnú i telesnú štruktúru, potom prvotná mravná povinnosť milovať i vážiť si ľudskú osobu, ktorá je vždy cieľom, nie čírym nástrojom, vnútorne zahŕňa aj úctu k viacerým základným dobrám, ktorej nedostatok vedie k relativizmu a svojvôli.
Náuka, ktorá oddeľuje mravné konanie od telesných dimenzií, stojí v protiklade s učením Svätého písma a tradície: v zmenenej podobe oživuje staré bludy, ktoré Cirkev vždy odmietala, lebo redukujú ľudskú osobu na akúsi „duchovnú“, čisto formálnu slobodu. Toto oklieštenie zaznáva mravný význam tela i s ním súvisiacich činov (porov.
1 Kor 6, 19). Podľa apoštola Pavla nie sú dedičmi Božieho kráľovstva „smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov ani...