Neúčasť na nedeľnej bohoslužbe ako hriech v Katolíckej cirkvi

Nedeľná svätá omša je najvznešenejším pozvaním, ktorým nás volá láska Záchrancu k stretnutiu s ním. A opäť sme pri nedeli, ktorá je dňom Pána. Len nedávno sme si hovorili o jej náboženskej, morálnej, osobnej a sociálnej funkcii. Dnes máme znova možnosť sa pri nej pristaviť a pozrieť sa najmä na jej náboženskú funkciu - nedeľnú svätú omšu.

Koncil v Elvire r. 305 povzbudenie k nedeľnej omši spája so sankciou trestu exkomunikácie voči tým, ktorí tri nedele po sebe vynechajú návštevu kostola. Z tejto prísnosti vidíme, akú dôležitosť v tých časoch pripisovali účasti na nedeľnej omši.

Dnes ohľadom nedeľnej bohoslužby platí kánon 1247 a 1248 Kódexu cirkevného práva.

Kánon 1247 hovorí:

V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši; okrem toho sa majú zdržiavať takých prác a činností, ktoré prekážajú vo vzdávaní povinnej úcty Bohu, v radosti, vlastnej dňu Pána, alebo povinnému duševnému a telesnému oddychu.

Kánon 1248 v § 1 hovorí:

Prikázaniu zúčastniť sa na omši urobí zadosť, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa.

Výraz zúčastniť sa treba chápať ako telesnú prítomnosť tam, kde sa omša koná, teda nevynahradí ju počúvanie z rozhlasu alebo z televízie, pokiaľ niet na to veľmi vážny dôvod. Ďalej je potrebný správny úmysel spojený s nábožnou účasťou - to znamená, že je potrebné mať úprimnú vôľu zúčastniť sa na bohoslužbe, byť pozorný a pobožný. Je správne prísť s časovým predstihom a vzbudiť si úmysel za koho ju chcem obetovať. Samozrejmosťou je prítomnosť na celej omši. To si treba uvedomiť najmä vtedy, ak musíme do kostola cestovať.

Kto by z ľahostajnosti alebo nedbanlivosti vynechal nedeľnú omšu, pácha ťažký hriech. Táto povinnosť zaväzuje človeka od 7. rokov. Múdri rodičia však privykajú dieťa omnoho skôr, keď ho berú od malička na svätú omšu. Niekedy však nie je nám možné splniť si povinnosť účasti na nedeľnej svätej omši alebo prikázanom sviatku. Ak je dôvod veľmi vážny, neúčasť máme ospravedlnenú a neviaže sa na ňu žiaden hriech.

Teraz možno niekto zapochybuje, k čomu je to dobré a či treba o nedeli toľko rozprávať. Myslím, že je to potrebné, lebo buďme úprimní, že hoci sa považujeme za dobrých katolíkov, často z ľahostajnosti, pohodlnosti a lenivosti neberieme nedeľu až tak vážne. A pritom má byť pre nás radostným stretnutím sa s Pánom, ktoré je vlastne vyvrcholením celotýždennej túžby po ňom. Po nedeľnej omši máme byť naplnení pokojom a šťastím z prijatia Krista v Eucharistii a s láskou máme vyznať: Pane, dobre je nám v tvojom chráme!

Alexandra Manzoniho prišiel v nedeľu navštíviť priateľ, ktorý si všimol, že Alexander je akýsi nesvoj a má veľmi zlú náladu. Pýtal sa ho, čo sa deje a dostal túto odpoveď: Domáci ma nechcel pustiť na svätú omšu, lebo je zlé počasie. Som z toho celý rozrušený. Priateľ mu oponoval: Ale urobil to pre tvoje dobro. Alexander sa zadivil: Pre moje dobro? Ale keby som vyhral 30 miliónov a mal by som ich dnes vyzdvihnúť, myslíš, že by mi bol tiež prekážal? Priateľ na to: Ale to je predsa niečo celkom iné. Áno, dobre si to povedal. Ježiš vo svätej omši má oveľa väčšiu cenu, ako 30 miliónov - dodal Alexander.

Prosme, aby aj naša viera bola vždy taká pevná, aby sme si nedokázali nedeľu predstaviť bez stretnutia sa s naším Pánom v jeho slove a Tele.

Medzi veriacimi je rozšírený názor, že sobotná omša s nedeľnou platnosťou je určená pre tých, ktorí musia nedeľu stráviť v práci alebo sa z iného, vážneho dôvodu nemôžu zúčastniť na bohoslužbe v nedeľu. Je to však naozaj tak? Na náboženstve nás učili, že ak nemôžeme z vážnych dôvodov ísť na svätú omšu v nedeľu, môžeme ísť v sobotu večer s platnosťou na nedeľu. „Vec sa má tak, že v sobotu večer je už nedeľa, ako keď aj slávnosť sa začína večer predchádzajúceho dňa,“ vysvetľuje liturgista. Ide o súvis so židovským vnímaním času, kde sa deň začína večerom predchádzajúceho dňa.

Povedzme príklad. V nedeľu chcem ísť od skorého rána na turistiku a v takom prípade budem večer na svätej omši veľmi unavený, a preto sa rozhodnem ísť radšej v sobotu večer. Svätiť nedeľu je zákon daný Stvoriteľom, ako by nám podľa Juhása pripomenul aj svätý Tomáš Akvinský. „Lex divinitus posita je daný najvyššou autoritou a je zakotvený vo Svätom písme, ale tiež zapísaný v ľudskej DNA. „Čiže ak napríklad turistika neprekáža vo vzdávaní kultu Bohu a prispieva k odpočinku, je v poriadku. Pri posudzovaní skutkov je tiež veľmi dôležitý aj úmysel konajúceho. „Celú problematiku musíme vnímať aj v kontexte prvých dvoch prikázaní. Kto dá Pána Boha na prvé miesto v živote, dáva aj ostatné veci na to správne miesto. Je tiež dôležité sa spýtať, ako konkrétna aktivita ovplyvňuje môj vzťah s Bohom a blížnym.

Vladimír Kiš si myslí, že hlavným dôvodom je prerušenie kontinuity slávenia ,Pánovej večere‘, z ktorej sa stali skôr ,Pánove raňajky‘. „Čo nie je priamo zlé, ale úplne sa tým prerušilo slávenie svätých omší v sobotu večer, dokonca aj veľkonočná vigília sa slávila v sobotu dopoludnia,“ reaguje. Postupná reforma Veľkého týždňa a následne aj svätej omše a liturgického roka obnovila večerné slávenia Eucharistie.

„Avšak sloboda, kedy ísť na svätú omšu, naozaj nemá byť príležitosťou len na splnenie si povinnosti, za ktorou nasleduje kresťanská ľahostajnosť,“ odpovedá Kiš. Ako negatívny príklad uvádza, keď ideme napríklad v sobotu večer alebo hoci aj v nedeľu ráno na omšu len preto, aby sme mohli celú nedeľu pracovať. K tejto téme ešte patrí aj dovolenie cirkvi, aby sa nedeľná platnosť vzťahovala aj na sobášne omše, ktoré sú pomerne skoro v sobotné popoludnie.

Po Druhom vatikánskom koncile bolo prijaté rozhodnutie zakotviť starobylú tradíciu „vigílnych“ svätých omší v kánonickom práve. Druhý vatikánsky koncil a pápež Pavol VI. však nie sú prví, ktorí zavádzajú túto zmenu v novodobých dejinách cirkvi. Podľa viacerých liturgistov je to pápež Pius XII. apoštolskou konštitúciou Christus Dominus z roku 1953. Tento dokument ustanovuje novú prax eucharistického pôstu, ale povoľuje aj sväté omše v inom čase ako ráno.

Táto prax má podľa Juhása aj biblické základy. Podľa židovských zákonov „šabbat“ je deň odpočinku a slávenia, ktorý sa začína v piatok pri západe slnka a končí sa v sobotu po zotmení. Jedno z odôvodnení tejto praxe pochádza z tradície hebrejskej Paschy.

Podľa liturgistu Maria Righettiho zmätok nastal aj zvykom kvalifikovať eucharistickú slávnosť v sobotu večer ako „predsviatočná“, ako píše v druhom zväzku diela História liturgie, čo nie je chybné označenie, ale môže nepriamo uviesť do omylu.

Príkaz účasti na sv. omši zaväzuje pokrstených v katolíckej Cirkvi alebo do nej prijatých, ktorí užívajú dostatočne rozum a dosiahli siedmy rok života (kán. 11). Povinnosť účasti na sv. omši zaväzuje v každú nedeľu a v každý prikázaný cirkevný sviatok. Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči nim. Veriaci tak dosviedčajú svoje spoločenstvo vo viere a láske. Spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji na spásu.

Dôvody na ospravedlnenie z účasti na sv. omši: fyzická a morálna nemožnosť: vážna choroba alebo náhla nevoľnosť, teploty, zvýšený tlak a pod.; tiež pomoc chorému, alebo nevyhnutná cesta (odviesť chorého do nemocnice); škoda na majetku; nutná práca; nedostatočný odev; poškodenie na cti. Nemôže sa stať pravidlom pre neúčasť na sv. omši práca na zmeny. Poznáte tie výhovorky, veď ja stále pracujem. A keď sa v nedeľu konajú nejaké kultúrne, športové podujatia v obci, tak tam vidíte aj tých, ktorí stále pracujú. Viem, že čo človeka zaujíma a čo aj rád robí, tak na to si obvykle čas nájde.

Pri spôsobe svätenia Pánovho dňa, okrem účasti na sv. omši má Cirkev i ďalšie: Veriaci sa majú zdržiavať takej práce a činnosti, ktorá prekáža úcte k Bohu, radosti vlastnej Pánovmu dňu alebo potrebnému odpočinku duše a tela. Podľa tohto znenia rozhoduje to, či práca bráni vzdávať úctu Bohu a požívať radosť z Pánovho dňa. Matka Cirkev chce, aby nedeľa bola dňom radosti a uvoľnenia od práce a z tohto dôvodu už nerozdeľuje práce na zakázané a dovolené, ale hovorí, že kresťan sa má práce jednoducho zdržiavať.

Dišpenz od Ordinára (diecézneho biskupa): môže byť pre jednotlivca ale i územie, farár môže dať iba jednotlivcovi - napr. Odloženie práce v nedeľu samo o sebe neposväcuje, je však predpokladom k zblíženiu sa s Bohom a k vnútornému posväteniu. Osobný a sociálny význam nedele a sviatkov je v regenerácii telesných a duševných síl človeka. Telesná a duševná práca vyčerpáva sily človeka a spôsobuje únavu, ktorá má svoje fyziologické a psychologické následnosti. Náboženský život človeka prispieva takto aj k telesnej a duchovnej hygiene.

Drahí bratia a sestry, počúvajme Boží hlas v Jeho Cirkvi a s radosťou v srdci sa zúčastňujme sv. omší a vykonávajme v nedele a v prikázané sviatky len tie práce, ktoré sú skutočne nevyhnutné. Je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd. Vtedy rodičia uvidia, koľkokrát deti z ich viny zanedbali nedeľnú svätú omšu a vynechali ranné a večerné modlitby. Daruj nám, Pane, pokojné kresťanské dovŕšenie nášho života bez bolesti a zahanbenia, dobrú odpoveď na prísnom Kristovom súde prosme si od Pána.

Desatoro božích prikázaní požaduje: Spomeň, aby si deň sviatočný svätil. Svätenie sviatočného dňa sa v katolíckej Cirkvi realizuje jednak pracovným pokojom a jednak bohoslužbou. Sviatočným dňom je predovšetkým a v prvom rade nedeľa. Už prví kresťania, z úcty a vďaky za to, že Kristus nás vyslobodil z hriechu, začali svätiť deň Kristovho zmŕtvychvstania, prvý deň týždňa, namiesto dovtedy slávenej soboty.

Cirkev v pätore cirkevných prikázaní, ktoré viažu každého katolíka sub gravi, teda pod ťažkým hriechom, žiada, v každú nedeľu a sviatok sa zúčastniť na celej svätej omši, pretože sv. omša je dokonalá bohoslužba Nového zákona a je Bohu zvrchovane milá a príjemná. Opakujem, že nerešpektovanie či desatora Božích či pätora cirkevných prikázaní je smrteľným hriechom a vonkoncom nie najmenším.

V dôsledku obáv pred šírením novej čínskej chrípky dišpenzovali katolícki biskupi po celom svete katolíkov od tejto nedeľnej povinnosti. Jednak z ohľadom na zdravie veriacich a tiež preto, že verejné slávenie svätých omší bolo štátnymi autoritami vo väčšine zasiahnutých krajín aj tak zakázané a katolíci aj tak nemohli dostáť svojej povinnosti.

Tí katolíci, ktorí sa sťažovali na zatvorené kostoly a nemožnosť pristupovať ku sviatostiam, si vyslúžili od humanistickej a ohľaduplnej verejnosti kritiku a zastrašovanie za ich „egoistický a bezohľadný“ postoj. Neraz s touto kritikou prichádzali i kňazi a biskupi a odporúčali „duchovné prijímanie“ a sledovať omše len na internete alebo v televízore. A hoci sa brali veľké a oprávnené ohľady na telesné zdravie veriacich, ohľady na ich duševné zdravie, ktoré je oveľa dôležitejšie, boli odsunuté do úzadia. Sprevádzala to vysvetľujúca kampaň, že aj omša na obrazovke, ak sa jej veriaci zúčastní zbožne a sústredene, môže byť zdrojom milostí, lebo záleží najmä na tom, aby sme sa k nej pripojili vo svojich srdciach. A že v prípade vážneho nebezpečenstva pre zdravie človeka je možné nedeľnú povinnosť zrušiť a zdravie je dar Boží a treba ho chrániť a podobne.

Biskupi teraz hovoria: „Je to bezpečné, ale ak sa necítite bezpečne, nechoďte.“ Sudcom, ktorý rozhoduje, či platí alebo neplatí nedeľná povinnosť sa stalo svedomie veriaceho. Ono sa stal poslednou a nespochybniteľnou inštanciou, ktorá rozhodne, či pre neho platí alebo neplatí cirkevné a nakoniec aj Božie prikázanie. Je to absolútna subjektivizácia. Nie že by pred Coronou veriaci nedeľnú povinnosť nejako preháňali. Kostoly, hoci ich je stále viac, rozhodne vo švíkoch nepraskali, veď účasť na omšiach klesá už roky a zvoľna sa približuje k jednociferným percentám, ktoré sú štandardom na osvietenom západe.

Ak je účasť na omši objektívne nemožné, je smrteľný hriech. Keď sa príčinou prekážky sa stáva človek sám. Svedomie je v otázkach mravnosti jednotlivca a človek ho musí rešpektovať. Problém je v akej zanedbal správne formovanie vlastného svedomia.

Dovolenka bez svätej omše? Veď si ju pozrite v telke

Preto nielen nás zarazil článok v nedávnom vydaní Katolíckych novín, kde sa o svätej omši počas dovolenky píše toto: „V prvom rade je nutné zdôrazniť, že neúčasť na omši z takéhoto dôvodu nie je hriech a netreba sa teda ani spovedať, že sme neboli na svätej omši jednu alebo i viac nedieľ či prikázaných sviatkov. Tu si ale musíme uvedomiť dôležitosť Božieho priania: Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni. V sviatočný deň si máme oddýchnuť od služobnej práce v zmysle Božieho príkazu a prežiť svoju radosť, že sme kresťania a Božie deti. Samozrejme, že Cirkev dala sväteniu nedele povinnosť účasti na veľkonočnom mystériu Krista Vykupiteľa a Spasiteľa.

Takže ak nie je v destinácii Boží chrám, v prvom rade sa zahĺbim do čítania Božieho slova a úvahy nad ním. Nedeľa je teda aj dňom premýšľania, stíšenia, vzdelávania sa. Moderné spoločenské komunikačné prostriedky nám umožňujú sledovať aj priame prenosy bohoslužieb, ktoré však nenahrádzajú reálnu prítomnosť na slávení Eucharistie, ale pomáhajú duchovne sa spojiť s veriacimi našej farnosti alebo miestnej cirkvi.“

Nielen veriacich však tento článok a rady Katolíckych novín prekvapili. Aj niektorí kňazi majú s týmto názorom veľký problém stotožniť sa. Rímskokatolícky kňaz, otec Peter, pre redakciu portálu Christianitas.sk o neúčasti na svätej omši počas dovolenky povedal: „Je to umožnené len tam, kde nie je dostupný katolícky kostol, teda katolícka svätá omša.“

Otec Peter sa však zamyslel aj nad tým, že ak teda naozaj máme svätiť nedeľu aj čítaním a rozjímaním nad Božím slovom, koľko dovolenkárov si asi do kufra pribalí Sväté písmo, aby nad ním v nedeľu rozjímali. Kňaz ďalej odporúča: „Do spovede by bolo treba zahrnúť aspoň to, že nesvätil som nedeľu a nie celkom vynechať vyznanie… Potom mi to príde ako strata citu pre 3. Božie prikázanie…“

Áno, z čisto formálneho hľadiska, môžeme povedať, že Katolícke noviny neklamali. Tu ale otázka nestojí tak, či je hriech, keď idem na dovolenku a nejdem na svätú omšu, keď tam nie je katolícky kostol. Podstatou tejto „kauzy“ je to, že po tom, ako sme dva roky veriacim zatvárali chrámy, by sme ich teraz skôr mali povzbudzovať, aby hľadali možnosti a spôsoby, ako byť účastní na svätej omši kdekoľvek. A skutočne veriaci človek si vie zvážiť, či je preňho prioritou exotika alebo svätá omša. Pretože kto naozaj chce ísť na svätú omšu, hľadá možnosti. A ten kto nechce, hľadá prijateľné výhovorky.

Zaujímavé je, že ešte pred pár rokmi Katolícke noviny písali o dovolenke v zahraničí úplne inak.

„Navštevujeme štáty s rôznymi denomináciami, miesta, kde by sme ani len nepomysleli na prítomnosť katolíckeho chrámu. Veľmi by sme sa mýlili touto predstavou. Aj v takýchto krajinách sa nachádzajú katolícke spoločenstvá a farnosti. Príkladom je katolícka farnosť Svätej Panny Márie v Dubaji, nachádzajúca sa v blízkosti hlavného bulváru medzi mrakodrapmi. Každú nedeľu pozýva turistov do svojho spoločenstva. Spoločne sa tak môžu povzbudiť vo viere na 11 svätých omšiach slúžených v rôznych jazykoch,“ prečítali sme si v ich texte z roku 2018.

A uvedený text pokračuje ďalej takto: „Na cestu do zahraničia sa musíme dobre pripraviť. Nielen zbaliť potrebné oblečenie, kozmetiku, peniaze, ale aj zabezpečiť všetko potrebné pre duchovný život.

Eucharistické zázraky ako dôkaz reálnej prítomnosti Krista

Mnohé eucharistické zázraky sa udiali aj inde vo svete. Dňa 12. apríla 2009 počas svätej omše v kostole sv. Dňa 18. augusta 1996 v Buenos Aires kňaz po svätej omši vložil konsekrovanú hostiu do nádoby s vodou, ktorú vložil do svätostánku kaplnky Najsvätejšej sviatosti. Po vyše týždni, dňa 26. augusta, bola hostia premenená na krvavé mäso a výrazne sa zväčšila. Následne 9. októbra 1999 Dr. Frederic Zugibe odobral vzorku z fragmentu a poslal ho do New Yorku na analýzu. Zistilo sa, že odobratá vzorka pochádza zo srdca v stave smrteľnej agónie. Znamená to, že srdce žilo v čase odberu vzorky.

Zázrak sa udial 24. júla 2013 v Mexiku, keď z konsekrovanej hostie vytryskla krv. Hostia sa nerozpustila, ale začala krvácať. V Kórei lekárka Dr. Helena Owenová vyjadrila, že je to srdce nemluvňaťa.

Tieto jasné Božie znamenia vedú ľudí k obráteniu a upevňujú našu vieru v jeho reálnu prítomnosť v Eucharistii.

Niektoré eucharistické zázraky:

Tieto zázraky sú znamením, ktoré je viac ako výrečné, a upevňujú našu vieru v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, ale aj jeho zmŕtvychvstanie a obetná hostina. Eucharistia je pokrmom spásy, prináša eucharistickú obetu, anticipujúcu účasť na nebeskej liturgii.

Eucharistický zázrak v Lanciano

tags: #neucast #na #nedelnej #bohosluzbe #hriech