Obec Podhorie, ktorá vznikla zlúčením dvoch území, Teplej a Žakýla, sa môže pochváliť bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Prvé písomné zmienky o osade Žakýl pochádzajú z rokov 1288 a 1362. Osada Teplá sa prvýkrát spomína v roku 1388, pričom meno obce je odvodené od teplého žriedla a teplej vody, ktorá vyvierala na tomto území. V roku 1509 prišlo k prvému zlúčeniu obcí pod spoločným richtárom, z tohto obdobia sa zachovala pôvodná pečať, z ktorej je vytvorený aj súčasný erb. Obec Podhorie vznikla v roku 1964.
História obce siaha až k prelomu nášho letopočtu. Počiatky osídlenia tohoto hornatého regiónu, rovnako ako aj rozvoj sídel v ňom podmienili priaznivé ložiskové podmienky (existencia nerastných surovín). Najstaršie doklady osídlenia súvisiace s ťažbou rúd a ich spracovaním pochádzajú z 10. - 8. storočia pred n. l. (neskorá doba bronzová) z hradiska na Sitne.
Z hľadiska osídlenia obce a regiónu sú významné nálezy sídliskového i výrobného charakteru v rámci katastrálneho územia obce Beluj pochádzajúce z 3. - 2. storočia pred. n. Prvá písomná zmienka o obci Beluj pochádza zo 6. V roku 1342 bola obec majetkom hradného panstva Litva., neskôr bola majetkom panstva Čabraď - Sitno. Názov obce Beel- Beley je pravdepodobne odvodený od nálezísk bielej hliny pod Sitno v jej chotári.
Obec vlastnila v roku 1540 1 mlyn a kostol s cintorínom a v roku 1622 ju získal do držby Peter Kohári. Prvá zmienka o hrnčiarstve v obci pochádza z roku 1635. V tomto období dosiahla obec aj vrchol v počte obyvateľov. Najviac sa zaznamenalo pri sčítaní v roku 1828, kedy sa v Beluji nachádzalo 112 domov a 672 obyvateľov, roku 1880 žilo v obci 604 obyvateľov.
Okrem toho v tomto období stále vlastnila obec mlyn a v roku 1890 sa začalo so stavbou tehelne. V súvislosti s tehelňou v tomto období zaznamenala obec aj najväčší hospodársky rozvoj. Obyvatelia sa živili hrnčiarstvom, ale veľmi rozšírené bolo najmä roľníctvo a v zime drevorubačstvo a furmanstvo .
Z významných osobností tu svoje výskumy realizoval Andrej Kmeť a ako evanjelickí farári tu pôsobili Ján Holuby a Gustáv Štollman, ktorý spolupracoval aj pri výskumoch A. V roku 1990 uskutočnilo Slovenské banské múzeum zisťovací archeologický výskum v blízkosti majera Široká lúka. Na terénnej obhliadke sa zistili tzv. pigy (jamy po zisťovaní priebehu žilného zrudnenia, často sa zmenili na exploatačné šachty na ťažbu rudy), štôlňa s haldou a veľké odvaly po dvoch šachtách.
Okrem železnej rudy, ktorá sa tu ťažila v 20. rokoch 20. storočia, podľa Labudu (2008), mineralogicko-ložiskové analýzy dokazujú aj ťažbu striebornej a zlatej rudy. K celkovému obrazu o osídlení územia prispel známy prenčovský farár, archeológ, etnograf i národovec Andrej Kmeť, ktorý tam robil archeologické výskumy, aj početnými nálezmi popolnicových polí z mladšej doby bronzovej.
História a výstavba kostola sv. Juraja
Z vďaky za záchranu životov sa po vojne obyvatelia Jergištôlne rozhodli postaviť kostolík zasvätený patrónovi banskej štôlne a osady - Sv. Jurajovi. Osada od dávna cirkevne patrila pod správu farnosti Banská Belá. Zástupcovia obyvateľov Trajter Ján, Šemoda Ján a Oravec Ján boli poverení organizáciou a zbieraním finančných prostriedkov od obyvateľov a dobrodincov zo širokého okolia.
Stavebné práce pokračovali do roku 1952, kedy štát stavbu zakázal. Zostatok nevyčerpaných prostriedkov (cca 90 000.- korún) prepadol v prospech štátu pri menovej reforme v roku 1953. V nasledujúcich rokoch stála stavba nedokončená, zakrytá, otvorená. Za pôsobenia dekana pátra Kazimíra - Gejzu Fintu (po roku 1958) boli urobené nátery veže a strechy, stavba sa aspoň uzatvorila. V kostolíku ostal uložený nespotrebovaný stavebný materiál, kostolné lavice zo zrušenej nemocničnej kaplnky, vzácne točité liatinové schody z niektorého obchodu z mesta a drevené sochy Panny Márie a Sv. Juraja zhotovené miestnym rezbárom p.
Dokončenie kostolíka iniciovali chalupári Molnárovci a Fodorovci a rodina pána Šemodu v roku 1989. Zorganizovali medzi obyvateľmi a chalupármi zbierku, pri ktorej sa vyzbieralo 7 900.- Kčs. Financovanie a organizáciu prác na stavbe prevzal pán farár Ján Schneider, ktorý v tom čase spravoval farnosti Banská Belá, Podhorie a Banský Studenec. Veriaci z Jergištôlne, z Podhoria a Banskej Belej sa vlastnou prácou aj finančnými milodarmi podieľali pri odborných remeselných, aj pomocných murárskych prácach.
Zvláštnu zmienku si zaslúži vnútorná drevená klenba kostolíka, ktorú navrhol a zhotovil Ján Gálik zo Zlatých Moraviec. Drevokazným hmyzom a hubami vážne poškodené sochy sv. Juraja a Panny Márie zachránil a reštauroval Mgr. art. Dokončený kostolík posvätil 30. 8. 1992 otec arcibiskup J. Exc. Mons.
Od posviacky kostolíka sa v kňazskej službe vystriedali duchovní otcovia:
- Vdp. Ján Schneider (1992 - 1995)
- ThLic. Peter Sekáč (1995 - 2005)
- Vdp. Imrich Kováč (2005 - 2008)
- Mgr. Štefan Legény (2008 - 2014)
- Mgr. Tomáš Štefina (od 1. 10.)
Významné stavebné úpravy kostolíka sa vykonali v rokoch 2014 - 2016. Navrhol ich Ing. arch. Norbert Šmondrk (Štúdio K.F.A. architecture & design). Rekonštrukčné práce viedol aj dozoroval. Z priečelia kostola sa vytvorila uzatvorená predsieň. Kovové presklené dvere vyrobila a osadila firma Korveta (Ing. Pavol Kara) z Bratislavy. Pôvodná dlažba bola nahradená kamennou ryolitovou.
Podľa expertného posudku Ing. Jozefa Baka sa realizovala sanácia vlhkosti muriva. Odstránila sa zavlhnutá vnútorná a vonkajšia omietka, po celom obvode kostolíka sa v úrovni základov vykonala injektáž proti vzlínaniu vlhkosti. Urobili sa sanačné omietky, vo vnútri kostola sa naniesla špeciálna termoizolačná vrstva. Práce vykonala stavebná firma Sanex, s.r.o. (Ing. Milan Sekera) zo Spišskej Novej Vsi. V rámci stavebných úprav veriaci obnovili nátery na oknách kostolíka.
Kostol sv. Alžbety bol postavený v r. 1718 z iniciatívy superiora jezuitov v Banskej Štiavnici Gašpara Risa. Organizátorom výstavby bol jezuita páter Andrej Koutil, vtedajší správca kostola sv. Kataríny v Banskej Štiavnici.
Ďalšie sakrálne pamiatky v okolí
V obci sa nachádzajú aj ďalšie významné sakrálne pamiatky, ktoré stoja za návštevu:
- Kostol sv. Vavrinca: Základy tohto rímsko-katolíckeho kostola siahajú až do románskeho obdobia. Prvá etapa kostola je románska, druhá etapa je datovaná do obdobia gotiky. Na barokovej dispozícii bol prestavaný v roku 1725 a potom znovu v roku 1871 do súčasnej podoby. Kostol sv. Vavrinca je zaradený medzi Národné kultúrne pamiatky.
- Evanjelický a.v. kostol: Tento kostol bol postavený v roku 1785 ako tolerančný kostol v klasicistickom slohovom štýle. V roku 1893 bola dostavaná veža podľa návrhu levického staviteľa A. Weselého.
Kostol sv. Vavrinca patrí do súboru románskych sakrálnych objektov v podsitnianskej oblasti (Banská Štiavnica, Banská Belá, Baďan, Podhorie) a v oblasti južného Hontu (Ladzany, Sebechleby, Hontianske Nemce, Krupina, Bzovík, Dobrá Niva, Sása, Babiná). Svojimi archaicky tvarovanými okennými otvormi patrí medzi najstaršie kostoly v regióne. Aktuálne poznatky o kostole sv. Vavrinca svojím významom prekračujú hranice regiónu a obohacujú poznanie v oblasti stredovekej sakrálnej architektúry na území Slovenska. Kostol sv. Vavrinca je zaradený medzi Národné kultúrne pamiatky.
Kalvária v Banskej Štiavnici je pôsobivým barokovým sakrálnym celkom, ktorý sa radí k najkrajším v celej Európe. Je situovaná na vrchu Scharffenberg, v preklade Ostrý vrch, v nadmorskej výške 726 m n. m. Vznikla v časoch, kedy patrila Banská Štiavnica k najväčším a najvýznamnejším slobodným kráľovským mestám v Uhorskom kráľovstve. A práve priaznivé hospodárske podmienky stáli za rozvojom mesta aj po stránke kultúrnej. Vďaka tomu bola na podnet jezuitu Františka Pergera postavená Kalvária Banská Štiavnica.
Základný kameň Horného kostola, jednej z 22 stavieb kalvárie, bol položený a slávnostne požehnaný 14. septembra 1744. Kostol, ktorý sa nazýval aj „nemecký“ bol dokončený v roku 1745, kedy bol aj vysvätený. Postupne bol dobudovaný a následne vysvätený aj zvyšok komplexu. Trvalo to sedem rokov, presne do 14. septembra 1751. Výstavba bola umožnená vďaka finančným darom mešťanov. Najvýznamnejší z nich majú svoje erby umiestnené na priečeliach kaplniek. Na sviatok Najsvätejšej trojice v roku 1751 kalváriu navštívil dokonca sám cisár, František Lotrinský.
Napriek výstavbe kalvárie v časoch vrcholiaceho baroka si stavby zachovali primeranú striedmosť. Ich vzhľad nebol rušivý a podnecoval najmä vnútorné prežívanie a rozjímanie pútnikov. Celý komplex pozostáva zo 17 zastavení (kaplniek), 3 kostolov (Dolný kostol, Sväté schody, Horný kostol), zastavení Ecce homo (žalár) a Svätého hrobu. Kaplnky sa vyznačujú neobvyklým usporiadaním, nakoľko príbeh Ježiša začína už v Nazarete. Práve tým je banskoštiavnická kalvária výnimočná.
Prvé tri kaplnky sú prípravné, vedú k Dolnému kostolu. Od neho cesta pokračuje k siedmej kaplnke a následne k Svätým schodom, odkiaľ sa cesta rozdvojuje. Kaplnky po ľavej strane stvárňujú odsúdenie a mučenie Ježiša, končia výjavom jeho ukrižovania v Hornom kostole. Obídete Svätý hrob a vraciate sa druhou stranou, kde kaplnky zachytávajú sedem bolestí Panny Márie. Súsošie Sedembolestnej Panny Márie je zavŕšením celej púte, nachádza sa znova dolu, pri Dolnom kostole.
Ako to už pri stavbách býva, časom si vyžadujú rekonštrukciu, a banskoštiavnická kalvária nebola výnimkou. Prvý raz boli kaplnky rekonštruované v roku 1894. Keď prišiel v roku 1948 prevrat, vlastníctvo kalvárie prešlo pod štát, čo malo za následok jej postupné chátranie. V rokoch 1978 - 1981 štát zafinancoval opravy, na ktorých sa podieľali poväčšine dobrovoľníci z radov veriacich z okolia. Nežná revolúcia mala na kalváriu asi najväčší dopad, jej výzdoba bola rozkradnutá a následne rozpredaná, objekty boli zdevastované. Čo sa podarilo zachrániť, to bolo premiestnené do Slovenského banského múzea sídliaceho na Starom zámku. Momentálne si predmety návštevníci môžu prezrieť počas výstavy „Kalvária v azyle“.
V roku 1993 bola Banská Štiavnica spolu s kalváriou zaradená medzi pamiatky UNESCO. Rok 2007 sa niesol v znamení zapísania kalvárie do zoznamu 100 najohrozenejších pamiatok sveta. Hrozil jej úplný zánik, avšak od roku 2008 prebieha rozsiahla rekonštrukcia s cieľom zachrániť toto jedinečné miesto. Postupne sú stavby obnovované, ako prvá bola ukončená v roku 2013 rekonštrukcia Dolného kostola, následne niektoré kaplnky, amfiteáter, sochársky výroba a v roku 2018 aj Horný kostol.
Kalvária patrí medzi obľúbené miesta v Banskej Štiavnici. Nenavštevujú ju však len veriaci, hoci sa tu často konajú púte, sväté omše či rôzne iné kultúrne podujatia. Turistov zaujíma i história miesta, jeho dokonalé architektonické spracovanie, maliarske a umelecké remeslo podtrhujúce detaily, ako aj celkové zasadenie miesta do prírodného prostredia, s ktorým vytvára dokonalý súlad.