Pravoslávna cirkev v Uličskom Krivom a história drevených chrámov severovýchodného Slovenska

Severovýchod Slovenska je oblasť, kde sa stretávajú gréckokatolíci a pravoslávni veriaci. Až do roku 1646 mali pritom ich dejiny spoločné. V tom čase však 63 pravoslávnych kňazov v kaplnke zámku Drugetovcov v Užhorode podpísalo dokument o obnovení plného cirkevného spoločenstva s Rímom. Z takzvanej Užhorodskej únie sa postupne vyvinula Gréckokatolícka cirkev. Východní kresťania sa tak na území dnešného Slovenska začali deliť na pravoslávnych a gréckokatolíkov.

Podobne komplikovaným bolo dianie o tristo rokov neskôr. V roku 1950 komunistický režim zrušil Gréckokatolícku cirkev, jej chrámy, fary a ostatné majetky pripadli Pravoslávnej cirkvi. Po opätovnej legalizácii pôsobenia Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 a jej formálnom obnovení po páde komunistického režimu nastalo bolestné domáhanie sa, vracanie i bránenie budov a majetkov. Dozvuky týchto pohybov a pnutí cítiť podľa Pavla Burdu dodnes. „Ani nie tak medzi obyčajnými ľuďmi, skôr medzi duchovenstvom. Ale záleží od prípadu k prípadu.

Vypočítava, že na Slovensku v súčasnosti stojí okolo 50 drevených chrámov. Aj keď najznámejšie a najpočetnejšie sú cerkvi východného obradu, najstaršími sú drevené rímskokatolícke kostoly z prvej polovice 15.

Kto chce vstúpiť do dreveného gréckokatolíckeho Chrámu Ochrany Presvätej Bohorodičky v Korejovciach, musí prejsť mostom cez potok a po niekoľkých desiatkach kamenných schodov vystúpiť na svah nad dedinou. Pre náhodného návštevníka, ktorý vyjde z auta, je to príjemné rozptýlenie, no staršie ženičky idúce na svätú liturgiu sa musia poriadne ponamáhať.

„Nielen táto, ale aj mnohé ďalšie cerkvi boli postavené na vyvýšených miestach. Malo to svoj praktický, ale aj duchovný význam. Ak dedinu zachvátil oheň alebo veľká voda, cerkev bola uchránená. Pohľad z kopca ponúka výhľad na obec, v ktorej žije len 80 obyvateľov. Že je to málo? V susedných obciach Medvedie a Krajná Porúbka ich žije necelých 50, v Šarbove je ich presne 16. No kým výrazná väčšina Korejovčanov a Šarbovčanov sa hlási ku Gréckokatolíckej cirkvi, Krajnoporúbčania a Medveďania sú väčšinovo pravoslávni. V Medveďom sa dokonca nachádza aj pravoslávna fara a jeden z mála pravoslávnych drevených chrámov. Stojí tam síce aj murovaný gréckokatolícky chrám, ale keďže oficiálne tam žije iba päť gréckokatolíkov, liturgia v ňom býva len raz mesačne. „A potom tam mávam aj svadobné obrady.

Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky v Korejovciach (okres Svidník) je typickou trojloďovou stavbou so šindľovou strechou a pristavanou zvonicou. Na príkrom svahu obklopený cintorínom stojí aj Chrám svätého Michala archanjela v Topoli (okres Snina). Druhým vyhľadávaným „sobášnym“ chrámom vo farnosti je práve kostol v Korejovciach s jedinečným interiérom. Nevýhodou je však jeho veľkosť, teda skôr malosť. „Keď snúbencom poviem, že si musia vybrať tridsať svadobčanov, ktorých chcú mať pri sebe v chráme, lebo ostatní budú musieť stáť vonku, smejú sa.

Na otázku, či chrám nie je primalý aj pre miestnych, odpovedá, že cez týždeň prichádza na liturgiu 10 - 15 ľudí, v nedele a vo sviatky je ich do tridsať, keďže prídu aj veriaci z okolitých obcí, ak nie je liturgia práve u nich. „A kde sú ostatní?“ pýtame sa. Kňaz nepopiera, že aj tento kraj už zasiahla sekularizácia. Zaujímavejším je však druhý dôvod. Pavol Burda, ktorý pochádza z obce Ruská Kajňa (okres Humenné), bol do farnosti pred piatimi rokmi poslaný zrejme aj preto, že je rusínskej národnosti. A gréckokatolíckych kňazov ovládajúcich rusínčinu nie je veľa. Odhaduje, že to číslo sa pochybuje medzi 5 - 10 percentami. Na prvý pohľad je to v rusínskom kraji úplne pochopiteľné a očakávané. Ale pre mladšie ročníky je už tento jazyk vzdialený, takže časť z nich dáva prednosť bohoslužbám v neďalekom Svidníku či v iných farnostiach, kde sa slúži po slovensky.

Chrám v Korejovciach postavili v roku 1764, vedľa neho stojí mladšia zvonica, ktorá ukrýva tri zvony z druhej polovice 18. a prvej polovice 19. storočia, za ním sa nachádza cintorín s hrobom piatich neznámych rakúsko-uhorských vojakov.

Cirkev trpiacu, putujúcu a oslávenú symbolizuje aj tradičné trojpriestorové členenie chrámov. „Keď človek vstúpi do prvej časti nazývanej babinec, už nie je vonku, ale ešte stále nie je ani vnútri. Tak ako v očistci. V lodi sa zhromažďujú veriaci putujúci do nebeskej vlasti, ktorú nám zasa pripomína svätyňa.

„Základom je latinský termín baptisterum, keďže obrad krstu sa začína práve v babinci, kde sa krstenec, respektíve jeho rodičia zriekajú Zlého a vyznávajú vieru v Boha. Rovnako sa tu odovzdaním obrúčok začína aj vysluhovanie sviatosti manželstva. A do tretice má babinec čo do činenia aj so sviatosťou zmierenia, keďže v minulosti sa tu zdržiavali najväčší hriešnici, ktorí v rámci pokánia dostali napríklad ročný zákaz účasti na liturgii. Tej skrytej symboliky je vo východnom obrade naozaj toľko, že by to chcelo nejaký poriadny kurz.

Chrám svätého Michala archanjela v Uličskom Krivom (okres Snina) postavili v roku 1718 na mieste, kde už koncom 16. storočia stál menší sakrálny objekt. V tieni vysokých listnatých stromov nad obcou Jalová (okres Snina) stojí Chrám svätého Juraja Veľkomučeníka. Jeden z najstarších východných chrámov na Slovensku napriek svojej malosti ukrýva hneď niekoľko pozoruhodností.

„Kánonický, teda správne zostavený ikonostas by mal mať šesť radov. Najnižší, ktorý sa nachádza asi vo výške kolien, by mal obsahovať výjavy zo Starého zákona. Nasleduje hlavný rad, v strede ktorého sa nachádzajú cárske dvere, napravo od nich vyobrazenie Isusa Christa, diakonské dvere a ikona patróna chrámu. Ikona svätého Mikuláša je takpovediac naším špecifikom, keďže správne by sa tam mala nachádzať ikona Jána Krstiteľa.

„Tretí rad ikonostasu obsahuje hlavné sviatky, nasledujú rady 12 apoštolov, 12 starozákonných patriarchov a prorokov a úplne hore sa nachádza triumf nevinnosti - teda kríž, po bokoch ktorého stojí Mária a apoštol Ján, ktorí ako jediní zotrvali pod krížom,“ pokračuje vo výklade otec Pavol.

...hlavný rad s Bohorodičkou, cárskymi dverami a Ježišom Kristom a spodný rad s biblickými výjavmi. Naopak, ikonostas v Korejovciach je atypický, poskladaný z iných ikonostasov a pre malosť priestoru neúplný. Ikonostas v Korejovciach je nezvyčajný tým, že je poskladaný z rôznych iných ikonostasov, pričom väčšina pochádza zo zaniknutej drevenej cerkvi v Krajnej Bystrej, kde sa nachádza súčasné sídlo farnosti.

„V medzivojnovom období si veriaci v Krajnej Bystrej postavili murovaný chrám. Keď potom prišla druhá svetová vojna a muži odišli na front, ženám nemal kto rúbať drevo, a tak postupne cerkev rozobrali a drevo z nej použili ako palivo. Ikonostas, ktorý pochádzal z druhej polovice 18.

Z objaveného ikonostasu sa v Korejovciach nachádza aj ikona svätého Michala archanjela, ktorému bol zasvätený drevený a je aj súčasný murovaný chrám v Krajnej Bystrej. Umiestnená je tam, kde by sa správne mal nachádzať svätý Mikuláš. A zasa tam, kde by sa mala nachádzať ikona patrónky chrámu, je ikona svätého Onufrija, taktiež z objaveného ikonostasu. „Zaujímavosťou je, že dnešná murovaná cerkev v Krajnej Bystrej sa veľmi podobá na chrám, ktorý je na ikone staršieho dáta za svätým Onufrijom.

Keďže chrám v Korejovciach je maličký, vzorový ikonostas by sa doňho ani náhodou nezmestil - nielen na výšku, ale ani na šírku. Preto v hlavnom rade chýba vyobrazenie Ježiša Krista napravo od cárskych dverí a z vrchných radov sa v ňom nachádza len rad apoštolov. V niektorých chrámoch boli hlavné sviatky v ikonostase uchytené tak, že v deň, keď sa slávil ten sviatok, dala sa jeho ikona vybrať a umiestniť na stolík v strede medzi lavicami, kde sa zvyčajne nachádza ikona kríža alebo Bohorodičky.

...a otec Ján Zubko, správca farnosti Uličské Krivé. Aj trojica dvier v ikonostase odkazuje na Svätú Trojicu. Dvojicou diakonských dvier prechádzajú nielen diakoni, ale aj ostatní posluhujúci a cerkevnik (kostolník), keďže svätyňa zároveň slúži ako sakristia. Stredné dvere sú vyhradené len biskupovi a kňazovi. A prečo sa nazývajú cárske? „Matkou všetkých východných chrámov bola v prvom tisícročí Hagia Sofia. Keďže cisár, ktorý sídlil v Carihrade, bol považovaný nielen za politického, ale aj duchovného vodcu Byzantskej ríše, mohol strednými dverami prechádzať aj on. Odtiaľ názov cárske dvere.

Kým väčšina jeho informácií nás nadchýna, v jednom bode dochádza ku sklamaniu. Aj keď kostol v Korejovciach pochádza z druhej polovice 18. storočia, z pôvodnej drevenej konštrukcie ostali len dva trámy v lodi, na jednom z nich je vyryté datovanie 1764 a jeden v konštrukcii strechy nad babincom. Počas nej v stene svätyne našli robotníci časovú schránku. „V sklenenej fľaši sa nachádzal dokument z roku postavenia chrámu, ktorý obsahoval mená všetkých miestnych gazdov, zmienku o úrode, ako aj ďalšie informácie.

Cestou z Korejoviec do Nižného Komárnika míňame odbočku do Krajnej Bystrej, rodiska Vasiľa Biľaka. Dedinka sa v posledných rokoch teší mediálnej pozornosti vďaka pamätníku, ktorý mu odhalili komunisti a ktorý bol medzičasom niekoľkokrát poškodený. V Krajnej Bystrej sídli okrem gréckokatolíckeho duchovného správcu aj pravoslávny. Chrám tam však nemá, k pravosláviu sa hlási len niekoľko obyvateľov, čo platí aj o Nižnom a Vyšnom Komárniku. Pravoslávne liturgie tak chodí slúžiť do Krajného Čierneho a Vagrinca.

Kým v iných častiach Slovenska sa medzi sebou miešajú väčšinoví rímskokatolíci s evanjelikmi či kalvínmi, severovýchod krajiny ponúka gréckokatolícko-pravoslávny mix.

Z auta vystupujeme pri Chráme Ochrany Presvätej Bohorodičky v Nižnom Komárniku. Teda presnejšie - pod chrámom. Aj tento stojí na kopci obklopený cintorínom a susediaci so samostatnou zvonicou. No tu sa podobnosť s korejovským chrámom končí. Hoci majú rovnaké patrocínium, stavba v Nižnom Komárniku je diametrálne odlišná. Nečudo, ide o jediný drevený gréckokatolícky chrám na Slovensku, ktorý bol postavený podľa projektu architekta. Volodymyr Sičynskyj (1894 - 1962) bol znalcom a milovníkom ľudového sakrálneho staviteľstva. Chodil po Podkarpatskej Rusi, obdivoval drevené kostolíky, zbieral v nich inšpiráciu. Takto sa ocitol aj v Nižnom Komárniku, kde počas prvej svetovej vojny zanikol pôvodný drevený chrám a tak si veriaci svojpomocne postavili nový. Zobrazenie jedného aj druhého si obzeráme vo vitríne pri vstupe do chrámu.

Zrejme čosi podobné si povedal aj architekt Sičynskyj, ktorý miestnemu farárovi ponúkol, že naprojektuje nový kostol. Miestni majstri potom len zadivene pozerali na mohutné osemuholníkové veže v projekte, aké dovtedy nevideli. Sičynskyj totiž chrám navrhol v bojkovskom štýle, v ktorom boli stavané chrámy na Zakarpatí. A to je druhý dôvod, prečo je chrám v Nižnom Komárniku jedinečný. A čo sa stalo s pôvodným dreveným chrámom v Nižnom Komárniku?

Posviacka nového chrámu bola veľkou udalosťou - v roku 1938 ju vykonal biskup Pavol Peter Gojdič, ktorý prišiel do Nižného Komárnika z Prešova autom. Čosi také mnohí obyvatelia vtedy videli po prvýkrát. Volodymyr Sičynskyj však svoje dielo nikdy nevidel. Posviacky sa z neznámych dôvodov nezúčastnil, zakrátko prišli vojnové roky, počas ktorých prominentného architekta zadržiavalo a mučilo Gestapo. Po vojne emigroval do Spojených štátov, kde v roku 1962 zomrel. „Tento Boží chrám bol vybudovaný v roku 1938 podľa projektu architekta Volodymyra Sičynského obetami obyvateľov Nižného Komárnika,“ píše sa v rusínčine na klenbe chrámovej lode.

Chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky v Nižnom Komárniku je jediným dreveným chrámom na Slovensku postaveným v bojkovskom štýle. Pri vstupe do chrámu sa míňame so skupinkou turistov. Otec Pavol si v rusínčine vymení pár slov s cerkevničkou, ktorá im prišla odomknúť a pustiť audiosprievodcu. Takto to chodí vo väčšine tunajších drevených kostolov - keďže ide o národné kultúrne pamiatky, z ktorých niektoré sú zapísané aj do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, zároveň však veľká časť z nich stále slúži na bohoslužobné účely, bývajú zamknuté.

Pohľad návštevníka chrámu upútajú dve veci - na horizontálnej úrovni ikonostas s mohutným krížom, vo vertikálnej úrovni otvorený priestor osemuholníkových veží. „Kým šestka je číslo ľudskosti a sedmička plnosti, osmička je číslom večnosti. Aj preto nekonečno vyjadrujeme ležiacou osmičkou.

Dostávame sa aj k tomu, prečo sú nielen tieto dva chrámy, ale aj množstvo iných zasvätené práve Ochrane alebo ináč povedané Pokrovu Presvätej Bohorodičky. „Je to jeden z najobľúbenejších sviatkov v Gréckokatolíckej aj Pravoslávnej cirkvi. Slávi sa 1. októbra a na naše územie ho priniesli ešte svätí Cyril a Metod. Pripomína nám udalosť z 10. storočia, keď Carihrad obliehali moslimskí Saracéni a ľud sa modlil v chráme, v ktorom bol podľa tradície uchovávaný plášť, teda pokrov Bohorodičky.

Z praktických dôvodov ani ikonostas v Nižnom Komárniku nespĺňa všetky predpísané kritériá. „Počas druhej svetovej vojny bol interiér novopostaveného chrámu úplne zničený. Nemci si v ňom spravili guľometné hniezdo, keďže odtiaľ mali ideálny pohľad na cestu od Dukly. Veriaci síce neskôr chrám opravili, ale peniaze na nový ikonostas im už nezostali. Keďže bol dovezený ikonostas privysoký, napriek tomu, že v ňom chýbal rad sviatkov, museli z neho vypustiť ešte jeden rad - voľba padla na rad prorokov. To však neznamená, že v chráme chýbajú. Boli síce z ikonostasu vymontovaní, ale veriaci sa vynašli a pripevnili ich na spodnú časť kupoly po stranách kríža. Ani ten sa nezmestil vo vzpriamenej polohe, takže je upevnený takým spôsobom, že sa predkláňa smerom do lode.

Pri návšteve Prešova sa oplatí nahliadnuť do priestorov Múzea rusínskej kultúry, ktoré patrí pod Slovenské národné múzeum. „Uvidíme, čo prinesie blížiace sa sčítanie obyvateľstva. Vnútorne som optimistka, ale keď sa na situáciu Rusínov pozriem realisticky, obávam sa, že onedlho z nás bude skanzen. Mladí už nepoznajú náš jazyk ani históriu. Zanietená fotografka a autorka básnickej prvotiny Srna v neraji v minulosti pracovala aj vo Vihorlatskom múzeu v Humennom a v Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach.

„Stále cítiť pnutia, mnohé ostalo nevypovedané,“ hodnotí kurátorka Kapráľová vzťahy medzi gréckokatolíckym a pravoslávnym obyvateľstvom. „Pravoslávie na Slovensku v minulosti prežilo zdola.

„Keby ste navštívili srbské monastiere roztratené v horských oblastiach, kde život plynie svojím tempom, a dívali by ste sa na starobylé ikony, počúvali liturgické spevy a vdychovali vôňu kadidla, zacítili by ste také duchovné vibrácie, že až. Podarilo sa jej vybaviť si pobyt aj v ženskom monastieri na Svätej hore Grabarka, čo je najvýznamnejšie pútnické miesto pravoslávnych kresťanov v Poľsku. Chcela tam pochopiť, a zároveň nafotiť, čo vedie mladé ženy k tomu, že sa rozhodnú vstúpiť do kláštora. „Bývala som tam s nimi, nakladala uhorky, ale z fotenia napokon nič nebolo.

Zabudnúť netreba ani na evanjelické artikulárne kostoly z konca 17. a začiatku 18. storočia. Najznámejšie stoja v Kežmarku, Hronseku (okres Banská Bystrica) či vo ...

Náboženské zloženie obyvateľstva Slovenska (2021)

tags: #pravoslavna #cirkev #ulicke #krive