História kresťanskej služby (Diakonie) na Slovensku

Diakonia patrí neoddeliteľne ku kresťanstvu. Práve ona je znakom praktického rozmeru prejavu kresťanstva. Tento čin viery a pomoci blížnemu má svoje korene aj na Slovensku.

Prvé prejavy Diakonie na Slovensku

Ako prvý známy náznak prejavu diakonie na území Slovenska môžeme považovať založenie evanjelického sirotinca pre chlapcov. Bolo to v roku 1794 keď Bratislavský nemecký evanjelický cirkevný zbor pri svojej vnútro-misijnej práci pocítil potrebu takéhoto zariadenia. O 11 rokov neskôr zriadili v zbore sirotinec i pre dievčatá.

Uvedomovali si ale aj potrebu starať sa o chorých. V roku 1799 zložil neznámy prešporský občan do cirkevnej pokladne 2000 zlatých pre chudobné choré osoby. O 8 rokov neskôr sa v zbore rozhodli zriadiť izbu pre choré slúžky. Boli to dve lôžka a vo vedľajšej miestnosti izba pre ošetrovateľku. Lekár a chirurg pracovali zadarmo. Lieky poskytovala lekáreň za polovičné ceny.

Už táto, ak môžeme povedať nemocnica, mala svoj štatút. Nemocnica sa postupne rozrastala. V roku 1871 sa presťahovala do väčšej budovy na Palisádach. O chorých sa do roku 1891 v nemocnici staral jeden ošetrovateľ a jedna ošetrovateľka potom ich vystriedali diakonisy. Nemecký evanjelický cirkevný zbor sa totiž rozhodol po vzore ostatných nemeckých evanjelických cirkevných zborov v iných krajinách zriadiť zborovú diakoniu.

To sa mu podarilo v roku 1891 keď za pomoci Diakonického ústavu v Gallneuenkirchene otvoril 2. augusta vlastný diakonický domov. Cieľom tohto domova bolo vychovávať sestry pre ošetrovateľskú službu v domácej nemocnici. Činnosť tohto domova sa postupne rozrastala.

Táto nemecká ev. diakonia na Slovensku si postavila v Bratislave veľkú reprezentačnú budovu, v ktorej bol materský domov diakonís, nemocnica, sirotince, penzionát, dievčenský domov a kaplnka. Presťahovala sa tam v roku 1914. Ústav bol posvätený 3. mája. Posviacku vykonal Dr.Herman Bezzel z Mníchova. Dušou a správcom ústavu bol senior Dr.Carl Eugen Schmidt. Po ňom nastúpil namiesto duchovného správcu farár Alexy. Prvou predstavenou sestrou bola Alžbeta Obermeierová. Po vojne na toto miesto nastúpila Matilda Bilnitzerová. Poslednou sestrou predstavenou bola Zuzana Matheidesová.

V roku 1930 bolo v bratislavskom ústave 46 vysvätených diakonís, 3 próbne sestry, 5 kandidátok a 4 pomocné sestry spolu 58 sestier. Sestry pracovali v nemocnici, diakonickom domove, bratislavskom zbore, Petržalke, Prievoze, Sv. Jure a Grinave, ale boli vysielané i na vysunuté stanice v Modre, Spiškej Novej Vsi, Kežmarku a v Levoči.

Diakonia v slovenských evanjelických zboroch

I v evanjelických slovenských zboroch sa venovala pozornosť vnútornomisijnej činnosti ešte pred I. svetovou vojnou. V našich cirkevných zboroch vznikali charitatívne ústavy. Boli to predovšetkým chudobince v Banskej Štiavnici, Pukanci, Trenčíne, ďalej starobince v Banskej Bystrici, Bratislave, Modre, Myjave, Martine, Liptovskom Mikuláši, Starej Turej, Košiciach ale aj sirotince . V Modre vznikol sirotinec už v roku 1905, v Liptovskom Mikuláši 1917. Sirotince boli aj v Levoči a v Rožňave. Na Brezovej boli zriadené detské jasle ktoré opatrovali siroty mladšie ako 4 roky.

V roku 1912 vznikla diakonia na Starej Turej. Zaslúžila sa o to Kristína Royová, pre ktorú vzorom bolo podobné hnutie v Sliezsku vo Friedenshorte. Práve zakladateľka tohto hnutia Eva Thiele Winklerová pomohla Kristíne Royovej pri vzniku Diakonie na Starej Turej aj tým, že tam posielala diakonisy.

Ústav na Starej Turej bol slovenský, aj evanjelický, ale riadený bol nadkonfesijne a to v duchu charitatívneho - abstinenčného hnutia Modrého Kríža. Za jeho pomoci sa na Starej Turej postavil diakonický domov - Vieroslava, domov pre deti, starcov aj menšia nemocnica. V diakonickom domove sa vychovávali slovenské dievčatá, ktoré potom ako diakonisy slúžili v domove deťom, starcom, chorým, ale aj kolportážou náboženských kníh na Slovensku.

Vieroslava v roku 1930 vydáva svoje stanovy. Tento spolok mal napomáhať zmierneniu ľudskej biedy v slovenskom národe. Spolok vydával aj vlastný časopis - Večernica. Vychádzal v dvojčíslach 6-krát do roka. V roku 1943 mal 1660 predplatiteľov a to nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Zmeny po druhej svetovej vojne

Z Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku vystúpili v roku 1939 nemecké ev.a.v. cirkevné zbory. Tretieho augusta 1945 Nemecká evanjelická cirkev na Slovensku ako právne samostatná cirkev na základe uznesenia Zboru povereníkov o vypustení nemeckých zborov z Ev.a.v. cirkvi zanikla. Diakonický domov tak prechádza do správy Slovenskej Evanjelickej cirkvi a.v.

Temer všetky nemecké sestry diakonisy zostali v diakonickom domove. Slovenská evanjelická cirkev im na ich žiadosť vybavila slovenské občianstvo.

Z nariadenia štátu sa v roku 1948 likvidovali všetky spolky. Zánik hrozil aj Vieroslave, v ktorej pracovalo 14 diakonís. Možná záchrana spočívala v spojení sa Vieroslavy s Diakoniou ev.a.v. cirkvi na Slovensku. Tak sa aj stalo 11. septembra 1949 na slávnosti v chráme na Starej Turej keď boli sestry z Vieroslavy prijaté do našej cirkvi gen. Biskupom Dr. Vladimírom Čobrdom Na tejto slávnosti kázal bratislavský farár ThB Ondrej Bartko.

Tomuto prijatiu však predchádzalo valné zhromaždenie Vieroslavy. V správe generálneho právneho zástupcu o splynutí Vieroslavy na Starej Turej s Diakoniou Ev.a.v cirkvi čítame : „Spolok Vieroslava na Starej Turej, na svojom valnom zhromaždení 27. januára 1949 vypovedal jednohlasne svoje zaniknutie a splynul s Diakoniou ev.a.v. generálnej cirkvi na Slovensku, ktorej venoval celý svoj hnuteľný aj nehnuteľný majetok. Hnuteľnosť a hotovosť bola diakonii odovzdaná a nehnuteľnosť na Starej Turej - 2 domy boli diakonii darované zmluvou.“

Likvidačný proces cirkvi zo strany štátu ale stále pokračoval. V decembri 1950 dostáva diakonia Vieroslava na Starej Turej vyrozumenie, že od nového roku budovy a prácu v nich prevezme štát. Už začiatkom marca miestny národný výbor v St. Turej v zmysle zákona 138/1948 Zb. zaberá objekty starobinca pre učňovský internát Presnej mechaniky. Starobinec mal byť premiestnený do okresného starobinca. Situácia sa zmenila 2. apríla, keď po odvolaní sa Ev. a.v. generálnej cirkvi proti rozhodnutiu o zabratí budov Okresný národný výbor v Novom Meste n/V zrušil toto rozhodnutie.

Dozvedáme sa o tom z listu Márie Rafajovej, ktorá bola predsedníčkou Vieroslavy a kde okrem iného čítame: „No navštívil nás i prednosta úradu sociálnej starostlivosti z Okresného národného výboru a oznámil nám, že nás behom 5-tich dní preberie ONV medzi svoje sociálne ustanovizne a to na príkaz Krajského národného výboru.“ Zdalo by sa, že ide o určitú záchranu pre sestry, ale v skutočnosti to bol rozpad Vieroslavy.

Z listu môžeme vycítiť aj určité obavy: „ No, je nám i ľúto, že sa naša sesterská rodina po 40-tich rokoch vernej a nezištnej služby rozpadne. Či budú všetky sestry ochotné prejsť do služieb ONV, neviem ešte, prejaví sa to až pri priamom vyjednávaní s predstaviteľmi KNV-u.“ Predpoklad sa stal realitou. Skutočne o 5 dní neskôr - tak ako bolo sľúbené - Vieroslava prešla pod správu ONV.

Svedčí o tom opäť list Márie Rafajovej generálnemu tajomníkovi Ev.a.v. cirkvi zo 7.apríla 1951: „Ako som sľúbila, oznamujem, čo už iste viete úradnou cestou, že našu sociálnu prácu na Starej Turej prevzal ONV, referát práce a sociálnej starostlivosti. Zároveň prevzal i personál , čiže 6 sestier diakoniek a mňa ako správkyňu. Od včerajšieho dňa fungujeme ako Okresný starobinec na Starej Turej. Prakticky to znamená, že sesterský domov Vieroslava prestal jestvovať.“

Zdalo by sa, že pôvodný zámer starať, sa o starých ľudí sa podarilo zachrániť. V roku 1953 prišiel totiž na správu majetku generálnej cirkvi list, v ktorom sa uvádza, že dve budovy na Starej Turej, ktoré sú majetkom generálnej cirkvi boli vyprázdnené a dané do prenájmu národnému závodu - Presnej mechanike. Tieto dve budovy slúžili ako starobinec do 30.

Spolok Dobrodej a vznik slovenskej Evanjelickej diakonie

Myšlienkou vytvorenia Slovenskej diakonie na pôde Ev.a.v. cirkvi zaoberal sa spolok Dobrodej v Liptovskom Mikuláši ktorý bol založený 21.2.1867. Ten vykonal prípravu na vznik slovenskej Evanjelickej diakonie. Jeho pôvodnou náplňou bola výchova a vzdelávanie dievčat v tom, čo nebolo v školských osnovách.

Biskup Bedrich Baltík spomína vo svojom článku o diakonisách, že 14. mája 1875 bola z liptovsko-mikulášskeho ev.a.v. cirkevného zboru vysvätená vo Vratislave (Breslau) prvá slovenská evanjelická diakonisa Zuzana Šimonová . Môžeme predpokladať, že zásluhu na tom má aj spomínaný spolok Dobrodej. Naša prvá slovenská diakonisa pôsobila v Pešti, kde potešovala a opatrovala nemocných.

Iniciátorom diela Slovenskej ev. Diakonie bol ev. farár Michal Madera. Pod jeho vplyvom sa spolok v roku 1920 zaoberal myšlienkou vzniku zborovej diakonie. O dva roky neskôr sa podarilo spolku dosiahnuť, aby Diakonický domov vo Vratislave (Breslav) prepustil za zborovú sestru do Liptovského Mikuláša diakonisu Máriu Kmeťovú, Slovenku pôvodom z Juhoslávie. Tá od roku 1927 viedla evanjelicky sirotinec v Liptovskom Mikuláši.

Tamojší cirkevný zbor v roku 1930 otvoril z prostriedkov, ktoré daroval akademický maliar Eduard Ballo, Slovák pôsobiaci v Budapešti, Ballovský dom s názvom Betánia. Mal slúžiť ako domov dôchodcov, o ktorých sa nemá kto postarať. Cirkevný zbor ale prepustil časť tohto domu pre potreby rodiacej sa slovenskej evanjelickej diakonie.

Tá vznikla v roku 1931 ako Spolok slovenskej evanjelickej diakonie (SSED) v rámci všeobecnej kňazskej konferencie v Banskej Štiavnici. Veľkú zásluhu na tom mala aj už spomínaná Mária Kmeťová. Predsedníčkou spolku slovenskej Evanjelickej diakonie bola Mária Zochová. Spolok vydával aj vlastný časopis „Služba lásky“ v ktorom podával správy o pôsobení diakonie.

Výchova prvých slovenských evanjelických diakonís prebiehala vo Vratislave. Zaškolenie bolo poskytnuté zdarma. Takto pomáhal materský domov vo Vratislave postaviť sa na vlastné nohy domovu v Mikuláši. Začiatky boli ťažké. Z 11 vyslaných kandidátok odišlo pre rôzne príčiny 7. V roku 1933 boli na zaškolení len 3 sestry. Otázka vlastného materského domova v Liptovskom Mikuláši sa tak stávala čoraz naliehavejšou.

Pri vývine slovenskej evanjelickej diakonie má svoje miesto aj Zuzana Matheidesová, Slovenka vychovaná v materskom domove nemeckej evanjelickej diakonie v Bratislave. Ona bola vyslaná 15.júla 1935 materským domovom v Bratislave za predstavenú sestru diakonického domova v Mikuláši. S ňou prišli ešte dve diakonisy z Bratislavy a z Vratislavi ďalšie tri. Koncom augusta bolo všetko pripravené na prijatie 11 kandidátok. Slávnostné otvorenie domova sa konalo 15. septembra 1935.

Začiatkom októbra sa začalo s vyučovaním diakonís. Túto prácu konala sestra Matheidesová spolu s duchovným správcom a vypomáhal aj mikulášsky farár Vladimír Kuna . Práce bolo veľa. Nemocnica v Palúdzke ako jediná štátna nemocnica pridelila ošetrovateľskú službu našej diakonii a to už v roku 1935 výmenou civilného personálu za diakonisy. Od roku 1936 pôsobili naše sestry aj v nemocnici vo Zvolene.

V roku 1939 boli generálnym konventom schválené pravidlá a domáci poriadok Materského domova. Stanovy spolku schválil najskôr generálny konvent v roku 1931. Tie boli po 10 rokoch prepracované a v roku 1941 schválené generálnym konventom a neskôr v roku 1943 aj ministerstvom vnútra.

Už po 4 rokoch riadneho pôsobenia utrpela slovenská diakonia veľké straty. V roku 1939 bola z jej starostlivosti odňatá nemocnica vo Zvolene a boli tam dosadené sestry rádu sv. Františka, ktoré boli vypovedané z Maďarska. Vtedajší predseda vlády dal generálnemu biskupovi Čobrdovi prísľub, že naše sestry budú umiestnené do nemocnice v Likieri pri Hnúšti, kde by mali lepšie evanjelické prostredie ako vo Zvolene. Do Likiera sa ale naše sestry nedostali ani pod prísľubom predsedu vlády a boli tam opäť dosadené rádové sestry.

Činnosť slovenskej evanjelickej diakonie stala sa tak v oblasti nemocníc obmedzená len na jednu nemocnicu v Palúdzke. Sestry pracovali ešte po zboroch - v Liptovskom Mikuláši, Modre, Lubine, Banskej Bystrici, Martine, Myjave a Prešove. Keď do správy slovenskej ev. cirkvi prešiel v roku 1945 majetok nemeckej ev. cirkvi začalo 5 slovenských diakonís z Liptovského Mikuláša pracovať aj v nemeckom diakonickom domove v Bratislave. V tejto nemocnici bolo v roku 1948 - 8 lekárov a 16 diakonís. Ročne sa tam ošetrovalo asi 1600 pacientov.

Po 2. svetovej vojne v duchovnej práci vypomáhali bratislavskí farári Dr.Ladislav Jurkovič, Dr. Július Cibulka a začas aj biskupský tajomník Ivan Krahulec. Za duchovného správcu diakonického domova v rokoch 1948 - 52 bol Generálnou cirkvou poverený bratislavský farár ThB. Ondrej Bartko. Ranné pobožnosti mávali sestry diakonisy samé. Každý večer bola pobožnosť aj s výkladom Božieho slova od duchovného správcu.

Keď sa delil majetok nemeckí bratia povedali, že charitatívne ústavy chcú nechať pre seba, aby ostali len nemecké. Správa diakonického ústavu dokonca odmietla prijímať pred rokom 1945 slovenské dievčatá do dievčenského internátu s odôvodnením, že ústav je nemecký. Keď prišiel do diakonického domova farár Ondrej Bartko bol tam ešte nemecký senior a duchovný správca domova od jeho vzniku Dr. Carl Eugen Schmidt ktorý bol vážne chorý a pripútaný na lôžko. Ten privítal svojho slovenského nástupcu s radosťou. Toto privítanie signalizovalo upevnenie a aj určité upokojenie vojnou napätých vzťahov medzi Slovákmi a Nemcami.

V roku 1948 bol vydaný zákon 185/1948 Zb. Podľa tohto zákona bola vyhláškou ministerstva vnútra dňom 1. januára 1949 poštátnená Evanjelická nemocnica v Bratislave. Poštátnenie sa týkalo celého majetku, ktorý slúži alebo je určený k prevádzke liečebného ústavu. Nemocničný trakt činil síce len 25% celej budovy ale aj napriek tomu mal byť poštátnený celý objekt.

Proces úplného poštátnenia sa však tiahol až do roku 1951 keď Evanjelická cirkev túto budovu po mnohých odvolaniach sa proti štátnemu zásahu, či už na ministerstvo zdravotníctva alebo aj na správny súd v Bratislave stratila. Odvolania boli vždy zamietnuté a tak prvý termín prevzatia tejto budovy bol stanovený štátom na 7.3.1950. Nemocnicu nebolo možné pred poštátnením zachrániť ale cirkev sa pokúšala zachrániť aspoň diakonický domov.

6. marca vydal Generálny biskupský úrad príkaz, podľa ktorého nepoveruje nikoho odovzdaním Diakonického domova a tak sa 7. marca na jeho prevzatí z evanjelickej cirkvi nikto nezúčastnil. Komisia preto diakonický domov predbežne neprevzala. Proces s odovzdaním sa tiahol ešte rok. Povereníctvo zdravotníctva ustanovilo konečný deň odovzdania Diakonického domova na 5 marec 1951. Do tohto dátumu museli byť všetky osoby ktoré bývali v tomto objekte vysťahované. Rozhodnutie o tom prišlo 21.2.1951.

Po poštátnení vznikla z tejto budovy nemocnica v ktorej bola plastická, všeobecná a hrudná chirurgia. V roku 1948 štát okrem zákona 185/1948 Zb. vydáva aj zákon ktorým ruší všetky spolky. Zrušenie tak čakalo aj Spolok slovenskej evanjelickej diakonie. V rámci zachovania diakonie sa Spolok transformuje na Diakoniu ev.a.v. cirkvi ako vnútorno- misijná zložka generálnej cirkvi. Proces snahy zo strany štátu znemožniť prácu diakonie ...

Symboly nádeje v ťažkých časoch

Chesterton napísal: „Nádej znamená dúfať, keď sú veci beznádejné. duša zomrelej osoby nejako ostáva s telom po dobu troch dní. začína porušenie a rozklad tela. beznádej nebola. Naimský mládenec už síce nebol doma, no ešte stále nebol pochovaný.

Jozef Čársky prežil život plný peripetií a nástrah. Prioritou biskupa bola pastorácia, byť medzi svojimi veriacimi. O biskupovi Čárskom som počúval od detstva, bol to totiž brat môjho pradedka. Z príbuzných, ktorí sa s ním mohli stretnúť, už nežije nikto. „Bola to veľká osobnosť s dosahom na celé Slovensko, a nielen naň. Keďže Jan Malý sa venuje písaniu i histórii, príbeh biskupa ho chytil za srdce. Bližšie doň prenikol, keď pred pár rokmi pracovne cestoval do Košíc. Vtedy prvýkrát navštívil Katedrálu sv.

„Jeho vplyv ma inšpiroval pátrať ďalej po jeho stopách a sprístupniť jeho osud viacerým ľuďom. Práve tieto spomienky mu najviac utkveli v pamäti. „Rodina s ním nemala žiaden kontakt, nevedeli, či v rezidencii vôbec ešte je, či už nie je vo väzení. Bolo možné sa za neho iba modliť.

Nie nevyhnutne celý naraz. Nech sme v Písme kdekoľvek, nepremeškajme príležitosť upozorniť na náznaky a tiene, prípravu i príchod zástupcu, ktorého nám pripravil Boh. Príbeh zástupnej obete zmierenia je totiž príbehom vášnivého prejavu Božej lásky. Je to vrchol jeho slávy. Takže, kazatelia, rozprávajme ľuďom ten príbeh.

Skutočné príbehy nás vždy vedeli motivovať k tomu, aby sme túžili po niečom viac. Skutočné príbehy o Bohu, o láske či skutočné príbehy z manželského života, nám otvárajú dosiaľ neznáme obzory. Pri výchove detí zasa môžu pomôcť skutočné príbehy o svätých či blahoslavených, svedectvá či životopisy detí. Nie nadarmo sa hovorí: Dobrá rada nad zlato. Prijať radu nie je prejav slabosť - je to to najmúdrejšie, čo môžeme urobiť.

Tabuľka: Významné udalosti v histórii Diakonie na Slovensku

tags: #pribeh #sluzby #krestansky